Bezmocnosť nesmrteľných Padora

4. Svet za stenou

Nakoniec sa rozhodli, že si nechajú vyrobiť čln. S ním môžu opustiť Padoru a pozrieť sa na ten záhadný svet vonku. Nechceli o tom informovať ostatných, tak sa vždy stretávali len v noci. Výroba nejaký čas trvala, keďže zariadenie najprv vyrobilo jednotlivé diely, ktoré pracovné roboty poskladali do funkčného celku. Erik sa podujal naučiť čln ovládať. Začínal krátkymi letmi tesne nad zemou, až sa postupne odvažoval vyššie a vyššie. Čoskoro poznal celé ovládanie člna. Zistil, že jeho súčasťou je ochranný štít s maskovaním. Veľa pomohli aj Kamine spomienky. Boli až prekvapivo presné, len pred tým ešte nechápali súvislosti. Lenže, Kamine spomienky končili jej rozlúčkovou rečou. Nepísalo sa v nich, ako odišli. Napadlo im, že by mohli použiť balvany s heslom na otvorenie steny. Ale báli sa, že by ju už nevedeli znova zavrieť.

Potom si spomenuli na legendy o pramatke Kame. Predsa, tisíce ľudí boli svedkami jej odchodu. A spomienka na túto udalosť sa prenášala vo forme legiend cez generácie. Spomínalo sa v nich, že nasadla aj s praotcom Johnom a pramatkou Helen do lietajúceho koča a ten ich odviezol niekam vysoko. Tak po nociach poletovali s člnom, až sa im na obrazovke navigácie ukázal nejaký nový bod. Namierili si to k nemu a ukázala sa známa obrazovka, žiadajúca heslo. John zrejme nepoužil veľa fantázie pri vymýšľaní hesiel, lebo použil to isté, ako predtým. Čln za chvíľu vkĺzol do prechodovej komory. Erik pochopil, ako sa otvára vonkajší vchod a zrazu sa ocitli vonku. Bola hlboká noc a nad hlavami im žiarili mračná hviezd. V diaľke nad obzorom svietil načervenalý mesiac. Jeho odraz sa až rozprávkovo trblietal na vlnách oceána. So zatajeným dychom pozerali na tú nádhernú scenériu. Veď, doteraz ani nevedeli, že existuje nejaký Mesiac.

„Poďme sa pozrieť niekam ďalej,“ zašepkala Petra.

„A ako trafíme späť? Musím sa naučiť používať navigáciu! Doteraz som ju nepotreboval.“

V podstate mal pravdu. Keby sa vzdialili od Padory, nevedel by trafiť naspäť. Všade dookola bol len oceán a žiadne orientačné body. Nakoniec sa vrátili. Erik si našiel dokumenty o navigácii člna. Dovtedy nacvičoval jej nastavovanie a používanie, kým ju nevedel bezpečne používať aj so zavretými očami. Dokonca našiel aj mapy Zeme. Tie, čo spravil John po príchode na Zem. Mali cez 4000 rokov a už neboli celkom presné. Ale aj tak si Erik vybral najbližšiu pevninu na skúšobný let. Zobral so sebou len Petru. Nechcel riskovať život ostatných. Predsa sa len trochu bál. V člne našiel aj špeciálny diaľkový ovládač, pomocou ktorého sa dalo s člnom zaparkovať v trojmetrovej výške so zapnutým maskovaním. Samozrejme, dal sa privolať, aby do neho vedeli nastúpiť. Ale na svojej prvej ceste aj tak nemali v pláne z člna vystúpiť.

„Mám letieť vo výške, alebo nad zemou, čo si myslíš?“ opýtal sa Petry.

„Podľa mňa, vo výške je väčšia šanca, že nás niekto uvidí, poďme radšej nad zemou. Ale veď máme maskovanie, tak je to jedno, nie?“

Namierili si to k najbližšej pevnine, ktorá bola vlastne ostrov.

Po niekoľkých hodinách sa konečne priblížili k pobrežiu. Bolo lemované hustým porastom, stromami a kríkmi. Medzi nimi sa dalo bezpečne zaparkovať. Rýchle zabudli na svoj sľub, že nevystúpia z člna a vkročili na pôdu neznámeho sveta. Ako prvé zacítili vôňu neznámeho sveta. Zdala sa im celkom príjemná. Erik ešte skontroloval, či je čln správne zamaskovaný v správnej výške, a vybrali sa k cestičke, ktorú videli počas pristávania. Viedla popri pobreží do nejakého mestečka. More bolo pokojné a na obzore začínalo červenieť od vychádzajúceho slnka. Kým došli do mestečka, už bolo celkom vysoko.

Mestečko bolo plné ľudí, oblečených do divných šiat.

„Erik, pozri sa, ako sú oblečení! Takto nemôžeme ísť medzi nich.“

„To je fakt. Čo teraz?“

„Mali by sme si nejaké oblečenie vyrobiť v tom stroji, čo máme v člne, len by som potrebovala vzory. Len tak z hlavy nič nenavrhnem.“

 Medzitým došli do nejakého parčíku a posadili sa na lavičku. Nevšímali si prekvapené pohľady okoloidúcich. Niekto tam nechal položený módny časopis.

„Tak, toto sa mi páči!“

„Nájdi tam niečo aj pre mňa,“ povedal Erik. „A poďme do člna, nech tu nie sme tak nápadní.“

Aby sa vyhli stretnutiu s ďalšími ľuďmi, rozhodli sa, že sa vrátia popri pláži. Ale dosiahli presne opak. Pláž bola plná ľudí. Všetci tu boli oblečení do plaviek. Nechápali, načo to majú na sebe. Doma na Padore sa predsa kúpavajú nahí. Keďže nechceli vzbudiť nežiadúcu pozornosť, radšej si na sebe nechali svoju spodnú bielizeň, dosť podobnú ľudským plavkám. Potom si spokojne ľahli do piesku a sledovali ľudí okolo seba. Nevedeli, že sa nachádzajú na ostrove počas hlavnej turistickej sezóny. Ľudia, väčšinou v pároch, si tu užívali slnka a vody.

„Poďme aj my do vody,“ navrhol Erik.

„Nedbám.“

Voda bola príjemne teplá. Na Padore síce mali riečky, aj keď len so studenou vodou, ale nie takéto veľké vodné plochy.

„Slaná! Veď tá voda je slaná,“ zvolala Petra.

„No a čo! Ale je príjemne teplá. A piť ju nemusíš.“

Toľko šantili a špliechali po sebe, až zabudli, že nie sú na Padore, ale vo svete, ktorý by mal byť podľa všetkého nebezpečný. Potom sa ľahli do piesku a s úžasom sledovali život okolo seba.

„Je tu celkom príjemne. Ani sa mi nechce odísť.“

„Veď ani mne.“

Zvečerievalo sa. Odniekiaľ sa ozvala hudba. Hlasitá a rytmická, no s príjemnou melódiou. Dvojice na pláži sa zdvihli a vykročili smerom k nej. Samozrejme, Petra s Erikom boli zvedaví, čo sa to robí, a tak ich nasledovali. Došli na miesto, kde sa zhromaždila obrovská masa ľudí a v rytme hudby tancovala. Trochu sa to podobalo na to, čo poznali  aj z Padory, také to natriasanie a vlnenie telom v rytme hudby.

„Čo teraz? Veď im ani nerozumieme,“ bezradne povedala Petra.

„Tak sa len pozerajme! Je to tu pekné. A sú tu celkom pekné ženy.“

Tak sa teda pozerali. Obrovská masa ľudí sa vlnila v rytme hudby. Zrazu nejaká ruka zdrapla Erika a odtiahla si ho medzi tancujúcich. Od prekvapenia sa ani nezmohol na odpor. Len sa pozrel na Petru. Na šťastie, v tom hluku sa ani nedalo rozprávať.

Petra sa postavila obďaleč a vystrúhala svoj bežný výraz, ktorým na Padore spoľahlivo odplašila každého potencionálneho nápadníka. Snažila sa pochopiť, čo všetko zažila. V každom prípade, prekvapenie.

„Hm. Títo ľudia nepôsobia dojmom, že by sa ich bolo treba báť. Tak ale pred čím nás ochraňovala pramatka Kama?“ pomyslela si.

„Ahoj.“

„Je tu taká pohoda, zábava a smiech. Mne sa tu veľmi páči.“

„Ahoj.“

„Aj Erik celkom zapadol medzi týchto ľudí. Oni predsa nemôžu byť zlí. Kto to tu stále omieľa to ‚ahoj.‘ ?“

„Ahoj, ty netancuješ?“

Petra konečne pochopila, že sa k nej niekto prihovára. Okrem toho, bola prekvapená, že mu rozumie. Avšak už nemala čas na hlbšie úvahy. Musela sa ho zbaviť. Skúsila ešte raz zopakovať ten svoj výraz.

„Vidíš, že nie,“ odfrkla a odvrátila sa. Myslela si, že jej dá pokoj. Väčšinou to spoľahlivo zabralo, ale teraz nie. Tak sa k nemu otočila.

Pred ňou stál chlapík, trochu vyšší od nej, asi v jej veku. Nepôsobil dojmom suverénneho bohéma, ako väčšina mužov, čo tu dnes videla. Zdal sa skôr tichý. A predsa v sebe prekvapene pocítila také to divné chvenie. Odrazu nevedela, čo s rukami a nohami a kam sa má pozerať.

„Nevadí,“ pokračoval chlapík. „Veď ani ja netancujem! Radšej nachádzam potešenie na iných miestach, aj oblastiach života.“

Mal celkom príjemný hlas. Vzbudzoval dôveru a dojem človeka, ktorý už má kus života za sebou. Má nadhľad a bežné potreby ho až tak nezaujímajú.

„Pozval by som ťa na prechádzku, ale tvojmu partnerovi sa to asi nebude páčiť,“ opatrne jej navrhol.

„Nerieš! To nie je môj partner, ale brat. A rada s tebou pôjdem na prechádzku.“ Akoby z diaľky počula, že jej ústa vypustili túto vetu, no bez toho, aby o tom mozog niečo vedel. Rýchle vyhľadala Erika, aby mu povedala, že sa stretnú ráno na tomto mieste. A potom sa vybrala s neznámym mužom na prechádzku.

„No, kam ma pozveš? Ja som tu cudzia a nepoznám okrem tejto cesty nič.“

„Tak poďme rovno po nej.“

A tak aj bolo. Petra nevedela, čo má teraz robiť. Na Padore to bolo trochu jednoduchšie. Mala svoju partiu, od malička sa poznali, všetko o sebe vedeli, zabávali sa spontánne, spoločne a bez zábran. Ale teraz kráča vedľa neznámeho muža z neznámeho sveta. Okrem zvedavosti cítila trochu strach aj neistotu. Tak len čušala a čakala, čo bude ďalej. Bola krásna letná noc, mesiac v splne, ochladzoval ich príjemný vetrík.

„Krásne je,“ prerušil neznámy to ticho.

„Áno, je,“ prikývla.

Zase boli ticho. Len tak išli po ceste vedľa seba.

„Ináč, ja som Petra.“

„Ach. Prepáč, som tak vystresovaný, že som sa ti ani nepredstavil. Ja som Karol.“

Petra sa pobavene pozrela na Karola.

„A z čoho si vystresovaný?“

„Z čoho? Z teba predsa! Si krásna, ako princezná z rozprávky.“

„Čože, ja že som krásna?“

Toto Petre ešte nikto nepovedal. Na Padore taký zvyk ani nebol. Nikdy si o sebe nemyslela, že by bola krásna. Ani nemyslela na to, že by na to mala myslieť. Starala sa o seba, to áno, tak ako každá padorská žena. Ale nemyslela si, že by bola nejaká výnimočná. To, čo očakávala od života, dostávala aj tak.

„A čo je na mne krásne?“ prekvapene sa opýtala.

„Všetko! Vlasy, tvár, postava, “ vyhŕkol zo seba Karol.

„To hovoríš každej, ktorú stretneš?“

„Čože? Ani nie, ty si prvá. Hovoril som ti, že potešenie nachádzam v iných oblastiach života. So ženami sa tam ani bežne nestretávam.“

„To sa mi ani nechce veriť.“

„Ale je to tak, naozaj. A neviem si to vysvetliť. Keď som ťa uvidel, zacítil som taký zvláštny pocit. Musel som ťa osloviť. Nerobievam to.“

„Dobre. Neospravedlňuj sa! Veď sa nič nestalo. A priznám sa ti, že z nejakého dôvodu som aj ja zacítila niečo podobné. Možno máme rovnaké povahy.“

Ďalej pokračovali v prechádzke. Zase potichu. Petra nevedela, čo by mala povedať. A Karol asi tiež nie.

„Ty nemáš ženu?“ opýtala sa po ďalších nekonečných minútach ticha. „Prepáč, myslela som tak, že kde ju máš. Na takéto miesto sa asi nechodí osamote.“

„Neprišiel som sám, ale s priateľmi. Sám by som sem ani nešiel.“

„A kde sú?“

„Tam niekde. Išli si zatancovať. Mňa to tam nebaví.“

„Aha. Jasne. A čo ťa baví?“

„Ja som archeológ. Je to moja práca aj zábava.“

„Také slovo som nikdy ani nepočula. Čo robí archeológ?“

Karol sa k nej prekvapene otočil. Zdala sa mu celkom inteligentná. Ako to, že nevie, čo je to archeológia?

„Zaujímam sa o staré dejiny ľudstva. Väčšinu času trávim niekde pri vykopávkach. To ma baví. Problémom je, že táto práca sa nehodí na partnerský vzťah.“

„Tak preto nemáš ženu?“

„Mal som. Ale nemala pochopenie pre moju prácu, veď bola stále sama. Keď som ju volal so sebou, vadilo jej nepohodlie, prach aj kdejaká háveď. Nakoniec sme sa rozišli, vlastne, ona so mnou.“

„To mi je ľúto,“ povedala Petra, ale nebola si istá, či to myslela úprimne.

 „Nie som práve ten ženský ideál. Celý môj život vypĺňa túžba po vedení, poznaní a pochopení všetkého, čo je vo svete okolo nás. Čo bolo v minulosti, čo je teraz a čo bude v budúcnosti.“

„To myslíš naozaj? Lebo ja som taká istá. Ani sa mi to nechce veriť. Aj keď, ja som skôr skeptik.“

„Veď aj ja. Ľudia sú sprostí a veria každej hlúposti. Aj keď je to evidentne hlúposť. Myslím si, že hlúposť je vždy hlúposť, jedno, koľko ľudí jej verí a koľko má lajkov na sociálnych sieťach.“

„Čo myslíš tou hlúposťou?“

„No, je toho strašne veľa. Napríklad, ľudia veria na strašidlá, na povery, na magické čísla, na predpovedanie budúcnosti a podobné veci. Alebo, že sem chodili a aj chodia ľudia z iných svetov.“

„Tak, to je naozaj hlúposť,“ zasmiala sa. „Veď sem nesmú chodiť!“

„Čo – čo si to povedala?“ prekvapene sa opýtal Karol.

„Čo som povedala?“ Petre došlo, že povedala viac, ako by mala.

„Že sem nesmú chodiť.“

„Samozrejme, veď je to hlúposť. Či nie? A keby aj naozaj prišli, pochybujem, že by tu prežili. Kvôli našim baktériám.“

„Aha, tak si to teda myslela. Ja tvrdím to isté. Ale ľudia si stále myslia svoje,“ dokončil Karol.

„Teraz robíme vykopávky na jednom ostrove. Našli sme staré texty. Je to záhada. Píše sa v nich, že najväčší vládca si podmanil všetky ostrovy v okolí. Názvy ostrovov boli zachované až do dnešných dní, aj keď už v trochu zmenenej podobe. Podarilo sa nám ich vyhľadať. Ale doteraz sme nenašli jeden ostrov. Bol najbohatší a odtiaľ dostával aj najkrajšie ženy.“

„Zaujímavé. Ako to, že ste ho nenašli?“

„Nevieme, kde hľadať, ani nevieme, či existuje. Zachovali sa len legendy. Nejaký obchodník sa vydal na ten ostrov, ale nenašiel ho. Tvrdil, že zmizol,“ pokračoval Karol. „Podľa mňa, Padora je výmysel.“

„Súhlasím. Nie je predsa možné, aby niekde vo svete existoval neznámy ostrov.“

Petra to vyslovila pokojným hlasom, ale z celej sily sa snažila nespanikáriť. Ako to, že vie o Padore?

„Presne tak. V dobe lietadiel a družíc je to nemožné!“

„Tvoja práca je zaujímavá. Možno naozaj vyplní dni života. Tam, kde bývam, sa nikto o hľadanie starých vecí nestará.“

„Môžem sa ťa opýtať, odkiaľ pochádzaš?“

Táto otázka Petru zaskočila.

„Opýtať sa môžeš, ale odpoveď nedostaneš,“ zasmiala sa. „To je moje tajomstvo! A teraz sa opýtam to isté aj ja. Aj ty máš tajomstvo?“

„Ja nie som taký. A nemám čo skrývať. Som odtiaľto a bývam len o pár ulíc ďalej. Ale prečo mi nechceš povedať, odkiaľ si?“

„Každá žena má svoje tajomstvá, ja mám toto!“

„Jasné. Pochopil som! Za chvíľu sa dozviem, že doma ťa čaká muž, ktorý si myslí, že si u niektorej kamarátky. Či niečo podobné.“

„Karol, nechcem mať pred tebou žiadne tajomstvá. Poznáme sa len pár hodín, ale je mi s tebou príjemne. Nerada by som prišla o tvoje priateľstvo. Jediná moja podmienka je, že sa ma nikdy nebudeš pýtať, odkiaľ som. Ale naozaj nikdy. Ani po tom mieste nikdy nebudeš pátrať. Keď to zistím, viac sa neuvidíme. Toto mi musíš sľúbiť!“

„Dobre teda! Ale uznaj, že to bude pre mňa dosť ťažké. Si záhadná. A skúmanie záhad je tak trochu moje povolanie.“

„Verím ti, ale túto záhadu musíš nechať na pokoji,“ povedala Petra pevným hlasom a chytila ho za ruku. „To neznamená, že ti nedovolím preskúmať moje ostatné záhady. Do rána je ďaleko a času máme dosť.“

Chvíľu mu trvalo, kým jemnú narážku pochopil. „Smiem ťa pozvať domov?“

Karol býval v domčeku na opačnom konci mestečka. Domček stál v strede záhradky, obohnanej nepriehľadným živým plotom. Na prvý pohľad pôsobil trochu opustene. Galante ju previedol cez dvere. Bol už najvyšší čas. Petra si svoje padorské šaty schovala a stále bola len vo svojej spodnej bielizni, imitácii plaviek. A už jej bolo celkom zima. Rýchle vbehla do kúpeľne, aby konečne sa príjemne zohriala. A keď s rozpustenými vlasmi vyšla zo sprchy, Karol skamenel a len na ňu bez slova vypliešťal oči.

„Čo je?“

„Si prekrásna!“ zašepkal.

Mal pravdu. Petra sa cítila tak uvoľnene, že zabudla na ten mužov odháňajúci výraz tváre. A odrazu sa z nej stala prekrásna žena.

„Tak! Moje tajomstvá sú ti k dispozícii.“

Prebudila sa až tesne pred východom slnka. Uvedomila si, že za chvíľu musí odísť. Už nemá veľa času. Ešte šťastie, že večer jej Karol vybehol kúpiť nejaké šaty a mala si čo obliecť. Ten ešte stále spal, tak ho pobozkala, po špičkách vyšla z domu a ponáhľala sa za Erikom. Ozvena jej krokov sa niesla tichom ľudoprázdnej ulice.

„No konečne! Kde si bola tak dlho,“ namrzene ju privítal. „A čo to máš na sebe? Dobre v tom vypadáš. Ale poďme už! Zima mi je.“

Bez slova sa pobrali k člnu. Trochu sa báli, či je v poriadku. Na šťastie, bol a za chvíľu si v ňom vydýchli.

„Tak, ako bolo?“ opýtala sa ho Petra.

„No, zaujímavo! Dnes som čakal všetko možné, ale nie to, že sa stretnem a pobavím s krásnou ženou, ktorá nie je z Padory. Len tie ich zvyky! Občas som si pripadal ako hlupák. Ženské tu očakávajú, že im muž bude z očí čítať každé prianie. Podľa možnosti už s predstihom. Stále očakávajú komplimenty, stále ich treba chváliť, aké sú pekné či aké sú šikovné. Ale, vedia si to potom náležite oceniť.“

„A ja som to zažila z tej druhej, ženskej strany,“ začala Petra. „Nie som na to zvyknutá. Karol, tak sa volá, sa o mňa pekne staral. Len mi bolo divné, že zo mňa nespúšťal oči. Ako keby nevidel nahú ženskú. Pritom mi hovoril, že mal ženu. A bol pozorný. Len som spomenula, že nemám šaty, tak sa v noci niekam vybral a doniesol mi.“

„Aj Beáta je príjemná a inteligentná žena. Robí niekde v nejakej kancelárii, ale neviem čo. Sú tu na dovolenke s kamarátkou. Pochádza z nejakého mesta, ktorého meno som zabudol asi tak za desať sekúnd. Ja som im ani nepovedal, odkiaľ som. Veľmi ich to netrápilo.“

„A nezaujímalo ťa viac jej telo, ako zvyšok?“ so smiechom sa ho opýtala Petra. „Veď o nej nič nevieš!“

„Neviem, ale dozviem sa. Dnes večer máme stretnutie.“

„Áno? Je ti jasné, že to nestihneme domov a zase späť. Zbytočne som sa ponáhľala. Keď som odchádzala, Karol ešte spal, ani nevie, kde som a čo je so mnou.“

„Tak sa dohodnime! Ty choď k nemu, ja si nechám vyrobiť nejaké šaty a vyspím sa. Potom idem za Beátou.“

„Dobre, ale ešte mi vyrob taký ovládač k člnu, aby som nebola od teba závislá.“

Petra sa teda vrátila ku Karolovi.

„Ty si sa vrátila? A ja hlupák som si myslel, že ťa už viac neuvidím. Tak tie raňajky musím pripraviť ešte raz.“

„Prečo by som sa nevrátila? Rada sa s tebou naraňajkujem.“

„No paráda! Len ti pripomínam, že nejem žiadne mäso. Vadí mi, že niečo musí zomrieť len preto, aby som sa ja najedol.“

„Neuveriteľné! Ani my doma nejeme mäso. Sme si naozaj hodne podobní. A teraz ma objím!“

„Vieš, ja som uznávaný odborník vo svojom odbore. Ale čo sa týka vzťahových vecí, tak tam som diletant. Nikdy neviem, čo mám kedy povedať a čo spraviť.“

„Dobre. Mne to nevadí. Odkiaľ pochádzam, tam si ženy jasne povedia, čo chcú.“

„Šťastné to miesto,“ pomyslel si Karol.

„A ja chcem teraz cítiť na sebe tvoje telo,“ dokončila myšlienku.

Po premilovanej noci a ráne Petra tuho zaspala. Prebudila sa až neskoro poobede. Karola našla sedieť pred počítačom.

„Čo robíš?“

„Hľadám niečo na internete.“

„Kde hľadáš?“

„Akože kde? Na internete predsa,“ odpovedal zarazený Karol.

„Čo je to?“

„To ma teraz skúšaš? Alebo naozaj nevieš! Dievča. Kde to žiješ? Viem, že sa to nemám pýtať, ale je mi to divné, keď dnes niekto nevie, čo je to internet.“

„No, prepáč, že som sa opýtala,“ urazene odpovedala Petra. „Tam, odkiaľ pochádzam, nemáme internet.“

„Aha, asi to myslíš vážne! Tak ty prepáč. Internet je celosvetová dátová sieť, ktorá nám umožňuje získavať informácie skoro zo všetkých oblastí bežného života. Sú tu encyklopédie, vedecké knižnice. Firmy tu majú svoje stránky, na ktorých sa propagujú a ponúkajú svoj tovar. Okrem toho, sú tu sociálne siete, na ktorých sa môžeš sama prezentovať, zdieľať so svojimi priateľmi svoje pocity, nálady a názory. Keď sa stretne viac ľudí s rovnakými názormi, môžu si vytvoriť skupinu, aby sa do nej pridali ďalší a tie názory rozširovali ďalej.“

„Hm. To je veľmi zaujímavé! Aj my máme svoje počítače, knižnice a kdejaké databázy. Ale určite ich nezdieľame. A vidí ich len ten, kto má povolený prístup. Naučíš ma to?“

„Samozrejme. Dnes ti ukážem základy, zvyšok až keď sa vrátim.“

„Karol. Ty niekam ideš?“

„Áno, idem na to miesto, kde sú tie vykopávky, čo som spomínal.“

„Môžem ísť s tebou? Mňa to zaujíma.“

„Samozrejme, že môžeš.“

„Ďakujem. Ale zatiaľ sa ešte poobzerám, čo je v tom internete.“

Petra zistila, že internet jej ukázal nový svet. Toľko informácií pohromade! Karol jej ukázal aj stránku, kde si každý mohol uverejniť svoje videá a filmy. Nevedela sa od obrazovky odtrhnúť. Princíp práce na internete pochopila takmer okamžite.

„Ani sa mi nechce veriť, že si to nikdy nevidela,“ lichotil jej Karol.

„Ale, veď to nie je nič ťažkého. A fascinuje ma toľkoto informácií.“