Bezmocnosť nesmrteľných Nezabudni!
Kde kúpiť
O knihe
Svet, ktorého obyvatelia nestarnú, pričom žijú z nášho pohľadu neuveriteľný a pohodlný život, postihla katastrofa.
Príbeh sa odohráva v preďalekej minulosti, v jednej osamelej hviezdnej sústave na periférii Galaxie. Od jej okraja je tak ďaleko vo vesmíre, že tu nie je vidieť hviezdy. Tu už žiadne nie sú. Príbeh začína na jedinej planéte, ktorá dokáže udržať život. Volá sa Eden. Avšak, tento Eden nemá nič spoločné s biblickým Edenom. Planéta dostalo svoje meno po jednej rastline s nádhernými modrými kvetmi.
Na tejto planéte žijú ľudia, s ktorými sme sa stretli v prvej časti príbehu. John a Helen. Sú to hlavní hrdinovia príbehu. Avšak, v tomto momente to nie sú žiadni hrdinovia. Nevykonali žiadne hrdinské činy, neprežili nič, čo by sme z dnešného pohľadu, ovplyvneného súčasnou tvorbou, označili ako dobrodružstvo. Sú to len obyčajní ľudia, túžiaci po šťastí a normálnom ľudskom živote.
Lenže, nečakaným nešťastím sa dostali do situácie, v ktorej museli svoj svet opustiť a vydať sa do neznámeho vesmíru. V ňom zistili, že Galaxia nie je prázdna, ako si mysleli, ale obývaná rôznymi ľudskými civilizáciami. Spoznali Federáciu, Impérium a natrafili aj na jednu primitívnu modrú planétu.
Aj keď boli tieto nové svety zaujímavé, ich najväčšou túžbou bolo obnoviť svoj svet na Edene a popri tom si od osudu uchmatnúť trochu nehy a pocitu šťastia. Je to celkom pochopiteľné, veď museli prežiť to, čo takmer postihlo aj Zem, keď nás posol z vesmíru, Oumuamua, minul v podstate len o chlp.
Ukážky z e-knihy. Kapitoly "Kapitán Maxel" a "Schovaná Padora"
John zapol obrazovky. Po chvíli našiel veľkú jednu kozmickú loď. Pod ňou, na povrchu planéty, uvidel prieskumný čln. Potom si pripravil si prekladač. Ešte, že na ňom bola udaná volacia frekvencia.
„Tu je správca planéty Edenu na základni 231. Volám kozmickú loď Impéria.“
„Tu je kapitán Maxel, veliaci kozmickej lodi Nádej, patriacej Jeho cisárskemu veličenstvu, cisárovi Bertoldovi Morisovi.“
„Zdravím vás, kapitán Maxel. Dovolím si opýtať sa, prečo bránite nášmu prieskumnému člnu v odlete.“
Po chvíli ticha prišla odpoveď.
„Prepáčte, ale nie je mi známa žiadna planéta alebo sústava s menom Eden. Oznamujem vám, že táto planéta bude pripojená k Impériu právom prvého objaviteľa. To však znamená, váš čln nedovolene pristál na našom území. Žiadam, aby ste odkryli vašu kozmickú loď a vzdali sa.“
„Ľutujem, ale dovolím si oponovať. Táto planéta nemôže patriť pod Impérium, tak ako nepatrí ani pod Federáciu, lebo už patrí pod Eden. Ako dôkaz tu je naša základňa 231.“
„Tu je kapitán Maxel. Prepáčte, prešiel som už poriadny kus Galaxie, ale doteraz som o žiadnom Edene nepočul. Čo sa týka základne, takých som už videl dosť. Pokiaľ viem, existujú od nepamäti. Nikdy som nepočul, že by niekedy na nej niekto bol. Ešte raz vás žiadam, aby ste odkryli vašu kozmickú loď a vzdali sa!“
„Ak vám predložím dôkaz o tom, že sme z Edenu, dovolíte nášmu člnu odletieť?“
„Máte moje slovo, že keď predložíte nevyvrátiteľný dôkaz, tak sa vám ešte aj ospravedlním.“
„Dobre. Zamerajte si, prosím, presne polohu základne! Za chvíľu sa k vám priblíži.“
Po týchto slovách John zapol motory základne a nasmeroval ju na nižšiu obežnú dráhu. Základňa už klesla hodne hlboko, keď sa znova ozval kapitán Maxel.
„Tu je kapitán Maxel. Máte pravdu. Ešte nikto nikdy nevidel, aby sa niektorá z týchto základní pohla inak, ako je jej obežná dráha. Vráťte sa, prosím. Ako som sľúbil, ospravedlňujem sa. A váš čln je voľný!“
John si vydýchol. Na šťastie, všetko dobre dopadlo. Okrem toho, páčil sa mu prístup imperiálneho kapitána. A bol aj zvedavý.
„Ak vás to nebude obťažovať alebo zdržiavať, rád by som vás privítal na našej základni.“
„Ďakujem. Prijímam,“ povedal Maxel.
John sa potešil, že sa mu podarilo urovnať nedorozumenie a že uvidí predstaviteľa ďalšej civilizácie. Ale teraz musel sa venovať Helen a Petrovi. Videl, ako sa ich čln odlepil od povrchu a namieril si to rovno k nim. Za chvíľu už objímal vystrašenú Helen.
„Prosím vás, a vy ste tu čo robili?!“ vyčítal im John, keď vystúpili.
„Akože čo? Čakali na vás! Keď ste neprichádzali, chceli sme sa trochu porozhliadnuť po okolí, tak, ako si to robieval aj ty. Videli sme pod nami peknú planétu, dali sme ju sondami preskúmať a potom sa na ňu išli pozrieť. Keď sme sa chceli vrátiť, zastavila nás loď z Impéria.“
„No, divím sa, mne by určite nenapadlo preskúmavať planétu počas čakania na vás. Len si ma nepochopila. Mňa nezaujíma, na akej planéte ste boli, ale v akej sústave.“
„John. Kam si nás poslal, tam sme šli. My sme sa strachovali o vás, kde ste tak dlho.“
„Helen, miláčik, aj Peter. Počúvajte ma. Viete vy vôbec, kade ste išli? Viete vy vôbec, kde ste? Pozreli ste si mapu Galaxie?“
„Nie, ani nám to nenapadlo. Mali sme?“
„No poďte! Niečo vám ukážem. Tu je mapa Galaxie. Toto je cesta, ktorou sme mali ísť. A tu sme. Je to úplne iným smerom.“
„Tak sme zle odbočili. Ale ako je možné? To sa nemalo stať!“
„No, zrejme si sa pomýlila pri nastavovaní teleportu.“
„No dovoľ, to si ako predstavuješ!“ ohradila sa Helen.
„Prepáč, nebol som tu a nevidel na tvoje prsty, ale vidím, kam ste sa dostali. Ale veď sa nič nestalo, tak to neriešme. Čakáme návštevu a radšej sa pripravme. Za chvíľu nás navštívi kapitán Maxel z lode Nádej. Snažme sa neprezradiť, že z Edenu sme na svete len my dvaja,“ povedal John.
Medzitým sa už od kozmickej lode Impéria oddelil čln a namieril si to k nim. John nechal otvoriť pristávací hangár a celá skupinka sa odobrala privítať návštevníka z iného sveta. Keď sa v hangáre znova obnovila atmosféra, z člna vystúpil nejaký muž. Mal na sebe odev alebo uniformu striebornej farby. Štíhly, čiernovlasý, kučeravý a fúzatý sympatický švihák. Svižným a energickým krokom sa pobral smerom k skupinke. John mu vyšiel oproti.
„Som poctený, že smiem na palube základne Edenu privítať zástupcu Impéria,“ povedal John do prekladača.
„Pre mňa je cťou, že som sa mohol stretnúť s niekým z iného sveta. Ste predstaviteľ už štvrtej civilizácie. Obávam sa, že naša Galaxia nám bude za chvíľu tesná.“
Muž, aj keď pochádzal z nepriateľského sveta, pôsobil charizmaticky, príjemne a už vôbec nie nepriateľsky.
„Zaujímavé, že sa na seba tak nápadne podobáme, teda, až na drobné detaily. Ale vidím, že vy dvaja ste z Federácie. Pravdu povediac, máme niekoľko nevyriešených sporov.“
„Áno, je to tak, ako hovoríte. Svojvoľne ste si privlastnili planéty, ktoré už podľa práva patrili Federácii,“ nedal sa Peter.
„Ale, ale! Hádam nechcete tvrdiť, že vašu Federáciu na tých planétach zastupujú tie zvieratá? Alebo sú to obyvatelia Federácie? Pýtali sme sa ich, čo sú zač, ale nič nám nepovedali,“ sarkasticky odpovedal Maxel. „Nebol tam ani jediný váš občan, ktorý by nám povedal, že planéta patrí Federácii. Uznali by sme hoci aj jeho hrob. Ale tam nebolo nič, len vaše zvieratá.“
„Bývajú tam obranné družice,“ nedal sa Peter.
„Presne tak. Tam, kde sú vaše družice, niet pochýb, že sa jedná o vaše územie, čo aj rešpektujeme. A tie planéty ani neobsadzujeme. Alebo sa mýlim?“
„Je to tak,“ neochotne pripustil Peter. „Len nechápem, prečo nestačí prítomnosť zvierat ako dôkaz o objave. Veď tie tam neprišli samé. Ani tam nikdy predtým nežili.“
„Na planéte musí byť jednoznačný dôkaz. Na tých planétach taký dôkaz nebol. Preto boli pripojené k Impériu.“
„No hádam by ste už mohli prestať! Ste tu u nás ako hostia.“
33. Schovaná Padora
Helen ešte nevidela Domov, miesto, kde voľakedy dávno bývali John s Kamou. Samozrejme, páčili sa jej nádherné lány, plné voňavých kvetín. Pozrela si aj edenskú štvrť, do jedného domčeka aj nazrela. Z jazierka bola nadšená, hneď sa vyzliekla a skočila do vody.
Avšak John sa nevedel uvoľniť. Stále myslel na to, čo ho ešte čaká. Musí začať budovať ochranné štíty. Ich stanice musia byť tak nahusto, aby sa v prípade nečakaného výpadku prekrývali. Celé to musí byť zdvojené, pre prípad totálneho zlyhania. Ďalej musí zabezpečiť produkciu dýchateľného vzduchu, jeho čistenie aj regeneráciu. Ďalej musí zabezpečiť zdroj vody. Celá Padora bude vzduchotesne uzavretá, a to aj pod zemou, aby nejakého chytráka nenapadlo podkopať sa.
Vadilo mu, že pár tisíc ľudí musí odsúdiť na život v klietke, aj keď zlatej. Ale vedel, že budú žiť! Dôstojne a bez strachu o život. Bez nich by pomreli. Nebudú mať k dispozícii žiadnu edenskú techniku, na všetko musia prísť sami, to bude ich hnacím motorom, ináč by stratili zmysel života. Všetko musia mať prácou, veď, tak je to aj doteraz.
Hneď vydal príkaz robotom, aby začali s výrobou dielov pre generátory štítov. Padora je veľká a bude ich treba hodne veľa. Takisto aj robotov, čo ich budú montovať.
Potom mu napadlo, že keby sa im niečo stalo, padorčania už ostanú uzavretí pod štítom naveky. To mu vadilo. Rozhodol sa, že heslo k štítom rozdelí na dvadsať častí. Tie nahrá do dvadsiatich pamäťových blokov s vysielačom, ktoré zaleje a teda skryje, do takého menšieho balvana. Keď sa všetkých 20 balvanov uloží na jedno miesto, sú nastavené tak, že vyšlú signál s heslom. Samozrejme, dosah majú len na pár metrov. Padorčania na to budú musieť prísť sami. Indície dostanú.
Prešli dva mesiace. Generátory štítov boli bezpečne osadené na svojich miestach, takisto zariadenia na podporu života. Stačilo ich už len zapnúť. Trojica nasadla do člna a vybrala za Alexom, ktorý medzitým zvolal svojich súrodencov. Tentokrát pristáli bez maskovania rovno pred jeho domom. V kruhu okolo nich sa začal zhromažďovať prekvapený dav. A Kama sa prihovorila k deťom:
„Drahé deti. Je nám ľúto, že nechcete opustiť tento nebezpečný svet. Ale máte slobodnú vôľu a my vaše rozhodnutie prijímame. No nezmierime sa s tým, že budete vystavení nebezpečenstvu od ostatných ľudí, ktorému sa neviete, vďaka našej výchove aj našim vrodeným vlastnostiam, brániť. Preto sme nútení Padoru obohnať bezpečnou a neviditeľnou stenou. Bude tu dovtedy, kým sa ľudia vonku nenaučia riešiť svoje problémy bez násilia. Všetci bez výnimky. Nie je to len naše rozhodnutie, ale skôr kompromis medzi nami a požiadavkami ľudských susedov na okolitých svetoch. Je vás tu dvadsať. Pomáhajte si! Nezabúdajte, že ste ako balvany. Kým sú len tak rozhádzané, nič neznamenajú. Ale keď ich spojíte dohromady, vytvoria horu a uvidíte nový svet.
Starajte sa o tento svet! Buďte pre všetkých vzorom. Presvedčte ich, aby dodržiavali základné princípy ľudskosti, neklamali, nekradli, nedovolili žiadne zabíjanie, žiadne násilie, aby sa vzdelávali, pomohli každému, kto si pomoc zaslúži a svojou prácou prispeli k blahu všetkých padorčanov.“
Kama musela na chvíľu prestať, aby si utrela slzy.
„Základné princípy ľudskosti sú základom spôsobu života na Edene, domovine vášho otca. A vy verte, že raz príde čas, keď sa steny Padory znovu otvoria a vy sa hrdo zaradíte medzi ostatné civilizované a ľudské národy, ako je Eden, Federácia a Impérium.
Aby sa tak mohlo stať, musíte sa naučiť ich reč. Je iná ako naša. My vám tu necháme špeciálny učiaci stroj. Ale nesmiete zabudnúť ani na náš materinský jazyk. Ten nám bude navždy pripomínať, že všetci sme padorčania.
Ďalej vám tu nechám mnou spísané osudy Edenu, osudy vášho otca, Helen a moje. Zapísané tak, ako som počula z ich rozprávania aj z mojich spomienok na to, čo som už s nimi zažila, až dodnes. Nechám vám tu aj kópiu zmluvy medzi nami, Edenom a dvomi ľudskými svetmi vo vesmíre. Dozviete sa, čo sa stalo a prečo je to všetko tak, ako je. Očakávam, že ich dáte prečítať aj všetkým obyvateľom Padory, aby pochopili a necítili hnev preto, že ju už nemôžu opustiť. My sa sem budeme vracať tak často, ako to bude možné.“
„Veľmi pekne si im to povedala,“ zašepkal John.
„Poďme sa s nimi ešte rozlúčiť.“
A tak všetky deti aj so svojimi ženami a mužmi objali, vybozkávali a naposledy pohladili po tvári. Potom vybehli z domu a nastúpili do člna.
Vonku šumel zvedavý dav. John diaľkovým príkazom spustil systém. Obloha nad Padorou sa odrazu uzavrela a nastala tma. Príroda zmĺkla, aj dav stíchol. To ticho v tme bolo až strašidelné. Za chvíľu sa rozsvietilo umelé osvetlenie, imitujúce Slnko, potom sa spustili podporné systémy. A Padora od toho okamihu prestala pre okolitý svet existovať.
Čln odštartoval. Prekvapený dav len pozeral, nechápajúc, čo sa stalo, ako čln vzlietol a mieril dohora, vyššie a vyššie, až sa im stratil v žiari ich nového Slnka. Na samom vrchole bariéry sa otvorila brána do prechodovej komory, oddeľujúcej svet Padory od okolitého sveta. Čln do nej vkĺzol, počkal, kým sa zavrela zadná a otvorila predná brána, a vyletel von.
Nad Padorou John otočil čln. Všetci bez slova hľadeli na miesto, kde mala byť Padora. Ale videli len opustený ostrov a chladné neprístupné skaly. Nikdy by nikoho ani nenapadlo, že sa vo vnútri niečo nachádza.
„Ideme?“ opýtal sa John.
„Počkaj ešte, prosím.“
Kama nevedela od tej skaly pod sebou odtrhnúť oči. Veľmi ťažko prežívala fakt, že musí opustiť svoju domovinu a svoje deti. Helen, vďaka spôsobu života na Edene, hádam ani nemala materský inštinkt. Nikdy nemala deti, ani nevedela, aké to je. A nepoznala nikoho, kto by ich mal. John sa na svoje dospelé deti pozeral, ako na svojich kamarátov. Spravil by pre nich všetko na svete, ale to isté by spravil aj pre ostatných. Naproti tomu Kama žila v prostredí, v ktorom matka bola schopná pre svoje deti nasadiť aj vlastný život. Jej materský inštinkt bol ešte stále silný. Nenavštevovala ich tak často, ako by chcela, ale bola spokojná s vedomím, že sú relatívne nablízku. Keby potrebovali pomoc, určite by im s Johnom pomohli. Ale teraz je to iné. Ona ich musí opustiť. Odísť. Ďaleko, hrozne ďaleko. Sama nevie kam, nevie, čo ju čaká a nevie, čo čaká deti. A tak len so stisnutými perami a s nekonečným smútkom v tvári bez slova hľadela na tú skalu pod sebou.
Helen asi pochopila, čo Kama prežíva. Stiskom ruky naznačila Johnovi, aby ticho čakal. Spoločne čakali a čakali, kým nenastala noc a všetko pod nimi nepohltila tma.
„Už môžeme.“
Helen ju objala a utrela slzy.
„Neboj sa! Raz sa vrátime a vyslobodíme ich.“
Mlčky sa vrátili domov. Trochu depresívne udalosti posledných dní spôsobili, že si unavení ľahli a zaspali.
