Bezmocnosť nesmrteľných Kráľovstvo

Adis

Petra sa na Karolove prekvapenie pohotovo posadila do kresla pre pilota. Potešil sa, že konečne nabrala odvahu. Komunita, v ktorej býva Adis, je vzdialená. Aspoň si trochu oddýchne. Tak sa pohodlne posadil do kresla a zavrel oči. Zaspomínal na staré časy a popri tom aj zadriemal.

Adis bol Karolov starý kamarát. Spoznali sa ešte počas štúdia na jednej univerzite v strednej Európe. Kým Karol študoval archeológiu a dejiny, on sa pustil do medicíny. Napriek rôznemu vzdelaniu mali veľa zhodných názorov na dianie vo svete. Pravidelne viedli dlhočizné debaty na tému spravodlivosti, či skôr nespravodlivosti v spoločnosti.

Pochádzali z rôznych kútov Zeme. Karol sa narodil v strednej Európe. Otec mu často rozprával rozprávky o tom, že raz príde niekto, kto ich vezme na nejaký šťastný svet. Ale, ak nebude poslúchať, ostane doma. Potom sa vždy ozvala mama, ktorá otcovi vynadala, že načo tára synovi také hlúposti a len mu zbytočne pletie hlavu. Karol bol zvedavý, či aj jeho rovesníci poznajú tieto rozprávky. Nepoznali! Tak si myslel, že otec si tie rozprávky len tak vymýšľa. A už sa nikdy s nikým na túto tému nerozprával.

Adis pochádzal kdesi z Afriky. Už od samého detstva túžil po vedomostiach, ktoré mu však jeho domovina nevedela poskytnúť. Rodičom sa podarilo vybaviť mu štúdium na univerzite v strednej Európe. A tu, až s nenásytnou túžbou po poznaní, sa pustil do štúdia. Bol večne veselý a usmiaty, pričom si evidentne potrpel, aby vynikol jeho žiarivý snehobiely chrup. V kontraste s tmavohnedou pokožkou sa mu to aj darilo. Rýchle si vedel získať priateľov. Imponovala im jeho spontánnosť, úprimnosť a srdečnosť. Mal povesť príjemného človeka. Jeho spoločnosť radi vyhľadávali študenti aj študentky a on si plnými dúškami užíval slasti študentského života.

Jedného dňa, počas obeda, si prisadol k stolu nejakého chlapca. Ten mal pred sebou mapu sveta a sústredene ju študoval. Odtiahol ju, aby si Adis mal kam položiť obed.

„Ahoj,“ pozdravil sa, lebo jeho povaha mu ani nedovoľovala len tak bez slova sedieť.

„Ahoj,“ odzdravil chlapec a ďalej hľadel do mapy.

„Vieš, že tam chýba jeden ostrov, že?“

Chlapec sa na neho unudene pozrel.

„Myslíš Atlantídu? Tá môže byť hocikde a nikde. Neriešim.“

„Nie, ja nehovorím o Atlantíde. Hovorím o Padore.“

„A to je čo? Tiež nejaký ostrov? Nikdy som o ňom nepočul.“

„Ty si nepočul o Padore? Veď odtiaľ pochádza Kama, ktorá raz zoberie všetkých dobrých ľudí na nejaké pekné a bezpečné miesto.“

„Čože?“ Karol, lebo to on bol ten chlapec, vyskočil, pričom Adisov obed skončil vyšplechnutý na stole a jeho mapa na zemi.

„Čo to tu splietaš? Aká Padora. Rozmysli si, čo hovoríš. Tu si na univerzite! Toto je predsa rozprávka!“

„Rozprávka? To vôbec nie je rozprávka.“ Adis sa veselo zazubil. „Kama pochádza z ostrova Padora. Odišla, ale sľúbila, že sa raz vráti a všetkých dobrých ľudí odvezie na nejaké pekné a bezpečné miesto. A tá Padora potom zmizla. Ty si o tom nikdy nepočul?“

„Ale počul, od svojho otca, len mama ho zakaždým zahriakla, aby netáral. Tak som si myslel, že si len tak vymýšľa.“

„Aj ja som to počul od svojich rodičov. Ako sa voláš?“

„Karol. A ty?“

„Adis.“

„Adis? Aké divné meno.“

„Myslíš, že tvoje nie je? Aspoň pre mňa. Ale aj tak mi to nevadí.“

Takto asi začalo priateľstvo Adisa a Karola. Dlhé hodiny strávili debatami o Kame, Padore, a aké by to tam mohlo byť. Lenže, štúdium skončilo a ich cesty sa rozdelili. Adis sa vrátil do Afriky a Karol si našiel zamestnanie na nejakom ostrove na opačnom konci sveta. Pracoval v národnom archeologickom ústave, kde sa pravidelne zúčastňoval aj rôznych expedícií a vykopávok. Bola to pomerne nudná práca, žiadne veľké objavy, o ktorých tajne sníval, sa nekonali. Ale aj tak ju mal rád. Jeho žena mu často vyčítala, že sa viac venuje archeológii, ako jej. Čo bola čiastočne aj pravda.

Nebolo to šťastné manželstvo. Z jeho ženy sa vykľul panovačný človek, ktorý viac ľúbil seba samého, ako manžela. Nevedela vytvoriť domov, do ktorého by sa rád vracal. Karol, prirodzený dobrák, to ťažko znášal. Ale aj tak sa nikdy nikomu nesťažoval, len mu to uberalo chuť do života. A keď mu manželka oznámila, že sa chce rozviesť, bol tomu rád. Síce ho to bolelo, ale už bol najvyšší čas. Jeho mužské ego by sa stratilo aj v centimetrovom trávniku. Osud sa na ňom ešte viac vybúril, keď krátko po rozvode osirel. Zdedil celkom slušný majetok, avšak ani sa mu nedokázal tešiť.

Aby prišiel na iné myšlienky, vrhol sa do práce. Prihlásil sa do každej možnej expedície. Keďže bol v ústave najmladší, často ho vysielali do rôznych kútov sveta, aby v nejakom archíve overil akúsi informáciu. Raz našiel informáciu o objave pomerne dobre zachovanej lode na dne stredozemného mora. Objavitelia si najprv mysleli, že morské prúdy odplavili niekoľkometrové nánosy bahna z nejakej potopenej starej obchodnej lode. Avšak čoskoro zistili svoj omyl. Táto loď sa nepodobala na žiadnu známu loď. Rozborom sa zistilo, že je veľmi stará, staršia, ako doteraz objavené zvyšky lodí. Zrejme do nej počas búrky zatekalo a ona pomaly klesla ku dnu. Lodný náklad prežil tie tisícročia v takmer nepoškodenom stave. Väčšinu nákladu tvorili nádoby s neznámym obsahom. Našlo sa však aj niekoľko nezvyčajných predmetov. A medzi nimi doska z čistého zlata, pokrytá vyrytými znázorneniami neznámeho kusa sveta. Bolo vidieť pobrežie nejakého kontinentu a pri ňom rôzne ostrovy a ostrovčeky. Ale evidentne neboli v Stredozemnom mori. Pravá strana dosky bola pokrytá znakmi.

Karol nevedel, čo si s tým má počať. Najprv chcel všetko oznámiť archeologickému ústavu, v ktorom pracoval. Avšak mal obavy. Predsa len, tá zlatá doska už bola podrobená výskumu a nič sa nezistilo. A on takisto nezistil nič nové. Rozhodol sa, že nález odfotí a ukáže Adisovi.

Adis po skončení štúdií ešte stále neukojil svoju túžbu po poznaní a naďalej študoval na rôznych univerzitách po svete. Okrem iného sa venoval viacerým oblastiam genetiky.

Bezpečnostná situácia v jeho rodnej krajine sa zhoršila a on tam nevedel využiť svoje vedomosti. Radšej sa odsťahoval. K Afrike ho už nič nepútalo. Rodičia mu dávno zomreli a príbuzní sa rozpŕchli po svete. A keď ho Karol pozval, nasadol na prvé lietadlo.

Z toho, čo mu ukázal, bol nadšený.

„Karol. Toto je predsa mapa okolia Padory!“

„A na to si prišiel ako? Nie je tu nič, čo by to dokazovalo.“

„Tak sa poriadne pozri! Veď to je mapa okolia miesta, kde bývaš. Pozri si polohu tých ostrovov. Podľa mňa, Padora nemôže byť odtiaľto ďaleko. Okrem toho, rozprával som sa s mnohými ľuďmi. Tvrdia to isté. Veria, že raz sem príde Kama a niekam ich zoberie. A Kama je z Padory, ktorá zmizla. Ale kým zmizla, bola tam, kde sú tie ostrovy.“

„Adis, priateľ môj. Dobre vieš, že ja som rodený skeptik. Neverím niečomu len preto, že tomu veria aj ostatní. A rád by som. Keby sme mali aspoň jediný dôkaz. Hoci len náznak. Ale my nemáme. Máme tu nejaký kus plechu, na ktorom je vyryté niečo, o čom si myslíme, že je to okolie Padory. Ako vieme, že je to vôbec Padora?“

„Karol, ja viem. Ale ty zase dobre vieš, že neraz sa spomienky na nejakú zvláštnu udalosť prenášali cez generácie len ústnym podaním. A práve ľudia ako ty, tie udalosti postupne objavujú a potvrdzujú.“

„To áno. Ale nikdy som o Padore nenašiel ani zmienku.“

„Tak mi vysvetli, kde sa vzala takáto informácia v hlavách toľkých ľudí? Veď sa ani nepoznajú! Nemali si to ako povedať.“

„To neviem.“

„Ale vieš! Ty dobre vieš, že je to spomienka na udalosť, ktorá sa v minulosti stala. Podľa mňa by sme sa s tými ľuďmi mali spojiť.“

„A to už ako? Ako ich chceš vôbec vyhľadať?“

„Jednoducho. Použijeme internet. Nemali by sme na seba príliš upozorňovať. Preto zverejníme len krátky oznam. A necháme email, aby vedeli, kam majú napísať.“

Adis mal plán evidentne vopred pripravený. Určite nad ním musel dlho a dôkladne premýšľať.

„Dobre, ako myslíš. Neverím, že to bude mať úspech, ale skúsiť to môžeme. Máš aj pripravený nejaký text?“

„Mám. Ako som povedal, bude to len krátky oznam. ‚Hľadáme deti Kamy‘. A uvidíme.“

Karolova skeptická povaha nechcela pripustiť, že toľko ľudí sa im prihlásilo. Ani sa nedalo so všetkými porozprávať. Mnohí z nich mali podobný osud ako Karol a podobnú, nenásilnú a dobrácku povahu.

Adis dostal ešte jeden nápad. Dopočul sa, že takmer po celom svete vznikajú komunity ľudí, nesúhlasiacich so súčasným spôsobom života v spoločnosti, ktorej hlavným zmyslom existencie je honba za peniazmi. Oddelili sa od spoločnosti, vybudujúc si vlastné mestá, v ktorých platia ich vlastné pravidlá a aj vlastná mena. A pokúsil sa tých ľudí, čo sa hlásia ako deti Kamy, presvedčiť, aby sa nasťahovali do takého komunitného mestečka. To sa mu podarilo. Niekoľko ľudí sa tu skutočne usadilo, vrátane Adisa. A potom s Karolom založili skupinu Deti Kamy. Bolo to až neuveriteľné, že všetci títo ľudia hovorili o tom istom a prirodzene mali odpor voči všetkým formám násilia.

Medzitým sa Karol rozhodol, že skúsi presvedčiť riaditeľa ústavu, aby povolil aspoň predbežný prieskum okolitých ostrovov. Riaditeľ si ho pozval do kancelárie.

„Milý môj kolega. Si ešte mladý a iste túžiš objaviť niečo nové a senzačné. Veď, to je sen každého archeológa. Aj ja som bol v mladosti taký. Netrpezlivý, túžiaci urobiť nejaký veľký objav. A v duchu som nadával každému, kto sa ma pokúšal stiahnuť z výšin na reálnu zem. Tak, ako možno teraz aj ty.

Ale prečo hľadať práve Padoru? Čo to je, kde to je? Ukáž mi jediný dôkaz, indíciu, niečo, čo by naznačovalo, že Padora existovala.

Iste uznáš, že z mojej strany by to bola nezodpovednosť, plytvať ťažko získanými prostriedkami a ľudskými kapacitami na niečo tak fiktívne. Ťažko by som to vysvetlil našej vláde a našim sponzorom.

Ešte si mladý a pritom už dobrý odborník. Prosím ťa, mysli na svoju budúcnosť.“

Karol vyšiel z kancelárie ako omámený. Tajne dúfal, že riaditeľ ho podporí aspoň v predbežnom prieskume. Avšak on ho schladil, ako nejakého sopliaka. Rozhodol sa, že ten prieskum zafinancuje on sám. Poprosí o pomoc Adisa a niekoho z Detí Kamy.

Postupne prečesali všetky ostrovy a ostrovčeky v ďalekom okolí. Naozaj našli náznaky o Padore. Odkazovali na jeden väčší ostrov. Keď sa tam vybrali, našli ruiny a stopy po nejakej katastrofe. To by sedelo. Hovorí sa predsa, že Padora zmizla. Možno zmizla pod vodou a potom sa znova vynorila.

Prišla zima a obdobie dažďov. S prieskumom museli prestať. Adis odniekiaľ získal zariadenie na genetický rozbor a hneď sa vrhol na genetickú analýzu Detí Kamy. Spolu s ďalším odborníkom vyvinuli stroj na meranie mozgovej aktivity pomocou mikrovĺn. Presnejšie povedané, vyvinuli novú metódu, ako vyhodnocovať jeho výsledky. Karol bol archeológ a toto bolo pre neho neznáme. Adis mu povedal, že sa snažia odlíšiť Deti Kamy od ostatných ľudí. To mu stačilo.

Zima konečne skončila, prešla jar a nastúpilo horúce leto, tucty turistov a plné pláže. Jedného večera sa neuveriteľným spôsobom zoznámil s jednou ženou. Odhalila mu tajomstvo, o ktorom doteraz len sníval, tajomstvo Padory. Okrem toho mu odhalila aj to, čo sa skrýva pod jej zamračeným až nevľúdnym pohľadom a divnými, nepeknými plavkami. Z rozhovoru si veľa nepamätal. Bol v takej eufórii, že ani poriadne nepochopil, čo všetko sa stalo a ako sa k nemu vôbec dostala. Veď, on sa po rozvode rozhodol, že už nechce žiadnu ženskú ani len vidieť. A odrazu jednu tajomnú neznámu nádheru drží v náručí. V noci sa ho snažila zobudiť. Chytila ho za plece a jemne zatriasla: „Miláčik, spíš?“ A za chvíľu zase: „Miláčik, spíš? Zobuď sa!“

Zacítil známu vôňu a pomaly otvoril oči. Poodhalený dekolt mu bránil vo výhľade. To sa nad ním skláňala Petra.

„Miláčik, zobuď sa už. Sme na mieste.“

„Kde to sme?“

„Karol, sme na mieste. Ďalej musíme peši.“

Karol konečne pochopil, že zaspal a v spánku sa mu realita trochu pomiešala so spomienkami.

„Áno, miláčik. Samozrejme.“

Zaparkovali čln v parkovacej výške v lesíku pri ceste a pobrali sa smerom k mestečku.

Cesta, po obidvoch stranách lemovaná stromami, bola prázdna. Prakticky tu nebola žiadna premávka. Neuveriteľné ticho narúšal len štebot vtáčikov v korunách stromov a nejaký otravný vták, ktorý si namýšľal, že tí dvaja, idúci po ceste, sú iste nebezpeční. Každú chvíľu zaškriekal, aby ostatných upozornil na domnelé nebezpečenstvo.

Karol bol ešte stále pod vplyvom sna, z ktorého bol tak nečakane vytrhnutý. Odrazu Petru bez slova objal a pobozkal.

„Čo je, miláčik?“

„Ale nič! Len som rád, že ťa mám.“

„Ja takisto. Karol, stalo sa niečo?“

„Prečo? Musí sa niečo stať, aby som si mohol pobozkať ženu? Nič sa nestalo. Len som zaspal a v takom divnom sne som prežil niektoré udalosti. Práve sa mi snívalo, ako si ma v noci zobudila s tým, že nemáš žiadne šaty, a ja som bežal k môjmu priateľovi, ktorý vlastnil obchod, vytiahol ho z postele, tvrdiac, že ide o strašne vážnu vec.“

„A kvôli tomu si taký tichý?“

„Dobre – nie len kvôli tomu. Snívalo sa mi aj o Adisovi.“

„No teda! O Adisovi? Pozrime sa, ktože to vypĺňa tvoje sny. Takže nie len ja?“ pobavenie si ho doberala Petra.

„Ale no tak! Vieš, že mi veľmi veľa pomohol. Ešte pri predbežných prieskumoch. Keď som si myslel, že sme našli Padoru.“

„Padoru? O tomto si mi nehovoril. Ako ste mohli nájsť Padoru?“

„Pamätáš si našu prvú spoločnú cestu? Na ostrov Veľkého vládcu. My sme si vtedy mysleli, že sú to ruiny Padory. Celú expedíciu sme financovali sami. Archeologický ústav o ničom nevedel. Nechcel nám pomôcť. Všetky dokumenty sme si odložili. Ešte stále nie sú poriadne preskúmané.“

Ale to už došli do mestečka a pred domčekom ich privítal Adis so svojím žiarivým úsmevom. Ani nečakal, kým vojdú dnu a obidvoch poriadne vystískal.

„Tak, ako sa ti žije v tomto utopickom mestečku?“ opýtal sa Karol, keď sa pohodlne usadili v Adisovom príbytku.

„No, veľa ľudí si tu našlo svoj domov a štýl života vyhovuje ich predstavám. Ale nie je až také utopické, ako to o sebe radi vyhlasujú. Pri jeho zakladaní boli dané nejaké pravidlá a na papieri vyznievajú celkom pekne. Život bez peňazí, práca pre spoločné blaho komunity, prispievanie do spoločnej kasy či hromada podobných vecí. Prax je trochu iná a miera tolerancie voči tým, čo tieto pravidlá porušujú, je vysoká. Ale, sú to takmer bežní ľudia. Mnohí si sem prišli vyriešiť svoje osobné existenčné problémy a mnohí potom odišli. Trochu som z toho sklamaný. Podľa mňa, takýto systém v tomto svete nemôže fungovať. Ovplyvňovanie okolím je privysoké.“

„Máš pravdu,“ ozvala sa Petra. „na Padore sme prežili tisícročia, lebo sme neboli ovplyvňovaní okolitým svetom. Technicky sme za ním zaostali, ale komu to vadí? Podľa mňa si len musíme určiť priority. Pre nás je najvyššou prioritou samotný život a ako ho v zdraví prežiť s čo najčastejším pocitom šťastia medzi ostatnými šťastnými ľuďmi.“

Obidvaja súhlasne prikývli.

„Len to skús vysvetliť týmto nešťastníkom,“ vzdychol si Adis.

„A ako sa darí našim Deťom?“

„Darí, tak ako sa im môže v tomto svete dariť. Ale pri nich vidieť ten rozdiel v morálke. Základné pravidlá ľudskosti z nich až kričia. Od tej veľkej schôdze nám pribudlo asi sto ďalších ľudí. Otestoval som ich a sú v poriadku. Ale v poslednom období sa už nikto neprihlásil.“

„Asi sme už všetkých našli.“

„Zrejme,“ prikývol Adis.

„A má už niekto záujem dostať sa na Padoru? Tak, ako sme sa dohodli?“

„Karol, je mi to divné, ale nie. A nútiť ich nechceme. Pritom vedia, že tam by sa mali neporovnateľne lepšie ako tu.“

„To je zlé. Príliš veľa ľudí vie o Padore a postupom času sa zvyšuje riziko, že sa niektorý z nich preriekne.“

„Áno. Ale naozaj neviem, ako ich presvedčiť. Musíme len dúfať, že sa nejako rozhýbu.“

„A ináč, ako sa máš ty osobne. Nemáš v pláne usadiť sa s nejakou tunajšou devou?“

„Načo by mi bolo jablko, keď tu rastie celý strom,“ zazubil sa Adis.

„Čože? Nejako som nepochopila,“ ozvala sa Petra.

„Ale ja áno.“

Karol, samozrejme, poznal Adisa od študentských čias a vedel, že si rád doprial potešenie z nočných dámskych návštev. A na žiadnu sa nikdy neviazal. Len bol prekvapený, že dievčatá o tom vedeli a akosi im to nevadilo.

Zvečerilo sa a nadišiel čas rozlúčky.

„Budeme ti pravidelne volať. Zatiaľ musíme čakať,“ povedal Karol.

„Jasne, ale nemyslím si, že by došlo k nečakanej zmene.“

„Veď uvidíme.“

K člnu sa vrátili po tej istej ľudoprázdnej ceste.

„Nechce sa mi cestovať potme,“ poznamenala Petra. „Čo keby sme sa vyspali tu?“

„Dobre, ale poďme tam na ten kopec.“

Karol zaparkoval čln na jedinom kopci na celom okolí. Na strechu člna vyniesol lehátka. Bolo ticho a už úplná tma. Len na obzore žiarili svetlá ďalekých miest. Mesiac bol v nove, obloha úplne čierna, posiata myriadami mihotavých hviezd.

„No, čo budeme teraz robiť?“ opýtala sa Petra a ani nečakala na odpoveď. Len si stiahla Karola vedľa seba na lehátko.

„Je mi smutno. Alebo skôr clivo, keď viem, že raz príde čas a my sa zavrieme do Padory. A túto nádheru už neuvidíme.“

„Áno, miláčik. Lepšie je nemyslieť na to.“

„A to sa dá?“ schúlila sa mu do náručia.

„Asi nie.“

„Tak ma poriadne objím!“

Hviezdy nezúčastnene mrkali na dve milujúce sa telá pod sebou. Prebudili sa až predpoludním. Slnko poriadne pripekalo a na streche člnu im bolo už celkom teplo.

„Chcelo by to poriadnu sprchu,“ povedala Petra. „Spotená som.“

„Niečo vymyslím, veď sa nemáme kam ponáhľať.“

Karol našiel na mape miesto pri morskom pobreží s príjemnou skrytou plážou. Namieril čln tým smerom a za pol hodiny boli na mieste. Ešte skontroloval okolie, či sú tu naozaj sami. Nie kvôli sebe ale kvôli člnu. Niekto by sa mohol príliš zaujímať.

Pláž bola krásna, čistá, pokrytá jemným štrkom a odizolovaná od okolia hustými košatými stromami. Aj morská voda bola krištáľovo čistá a priehľadná, s modrastým nádychom. Zaparkovali čln a rozbehli sa do vody.

„No poď sem, až ku mne,“ zvolal Karol. Dobre vedel, že Petra nevie plávať. Stála tri metre od neho a voda jej siahala po krk.

„Svoj život zverujem do tvojich rúk,“ povedala a neohrabanými pohybmi sa dostala až k nemu.

„A teraz ma poriadne drž, ináč je po mne.“ Rukami sa mu zavesila na krk, nohami opásala a celým telom silne pritlačila.

„Môj najdrahší poklad určite len tak nepustím. Ale mohla by si sa naučiť plávať,“ doberal si ju.

„Miláčik, už sme o tom hovorili. Keď necítim tvoj dotyk a viem, že podo mnou je hlboká voda, dostávam záchvat paniky. Nepomôžem si a ty sa s tým jednoducho zmier.“

„Dobre teda. Ja viem, že sa nebojíš a len sa tak tváriš, ale radšej poďme bližšie k brehu.“ Karol vycítil, že Petra sa naozaj bojí. Tak ju vzal do náručia a odniesol do plytkej vody. Vďačne ho pobozkala.

Potom vyniesol z člna lehátka a položil pod koruny stromov. Tak si tam vylihovali, načúvajúc šumeniu mora.

„Pekne je tu.“

„Hm.“

„Tam, kde som býval, sme nemali more. Len rieky. Rodičia ma v nedeľu, keď mali voľno v práci, brávali na riečnu pláž, tam sme spoločne trávili čas, tak ako teraz my.“

„Hm. Pekne.“

„Mama vždy pripravila nejaké maškrty a jedlo. Ach. To boli časy!“

Karol si trochu smutne vzdychol.

„A čo ste robievali vy, keď ste mali voľno?“ opýtal sa jej.

„No, my sme nemali mesiac rozdelený na týždne. Ani tie voľná sme nemali. Ani ročné obdobia. Vlastne, voľno sme mali, kedy sme chceli. Padora nemá ani takéto krásne miesta ako napríklad toto tu. Ale mali sme riečky a jazierka, kde sme sa kúpavali. Voda bola plytká. Nikto v nej nemusel plávať.“

„Podľa mňa to nebol zlý život.“

„Nie, to nebol. Keď som mala možno dvanásť, čo ja viem, vtedy som si vek nesledovala, mamy s otcom ma doviedli k vode medzi ostatné deti a tam sme sa hrali. Oni si ľahli na deku tak trochu ďalej od nás, k ostatným rodičom. Pamätám si, ako všetci traja ležali na deke a bez prestávky sa rozprávali. Doteraz si neviem predstaviť, o čom, keď aj tak boli v jednom kuse spolu. Chýbajú mi,“ smutne si vzdychla.

„Ale aspoň ti žijú.“

„To je fakt.“

„Zdá sa mi, že náš rozhovor naberá nejaký melancholický podtón. To sa musí zmeniť. Chyť ma!“

Karol capol Petru po zadku a rozbehol sa do vody, naschvál takým tempom, aby ho hneď dobehla a capnutie vrátila. Ešte chvíľu takto šantili, ale potom sa začali baliť. Pred nimi bola dlhá cesta.