Bezmocnosť nesmrteľných Stratený

2. Jalena

Loď je konečne naložená. Teraz sa jemne pohupovala v prístave na takmer zrkadlovo lesklej hladine. Popri tom vydávala svoje známe zvuky, špliechanie pri náraze vĺn na bok lode, občas niečo zavŕzgalo alebo zaškrípalo. Obvyklá situácia pred plavbou. Len tá hmla sa nechcela zdvíhať. Kvôli vysokej vlhkosti a rannému chladu bola paluba aj lodná výstroj nepríjemne vlhká a klzká.

Posádka ešte driemala v podpalubí a po palube sa prechádzal len jediný muž, ktorý strážil. Kapitán sedel vo svojej kajute a premýšľal, čo ďalej. Čakalo ho dôležité životné rozhodnutie a on nevedel, čo má robiť. Vlastne vedel, no nesmel. Ale keď sa vráti domov, konečne povie rodičom, čo sa stalo a potom ju dovedie. Už nemôže dlhšie čakať. Len netušil, čo mu na to povedia. Kamaráti ho síce varovali, že to nie je dobrý nápad. Pritom sa mu zo začiatku všetko zdalo tak jednoduché a krásne.

Starec sa na chvíľu odmlčal, ako keby si chcel spomenúť na veľmi staré udalosti. Muž trpezlivo čakal.

Kapitánove problémy začali pred pár mesiacmi. Keď svojou loďou viezol cenný náklad do prístavného mesta na pevnine. Bola to dlhá plavba. Voľakedy bývala aj nebezpečná, hlavne posledný úsek cesty, kvôli pirátom. Ešte, že sa s jedným spriateleným národom dohodli, že ich bude pri pobreží ochraňovať. Takto to stačilo, lebo piráti by sa na otvorený oceán neodvážili. Samozrejme, ochrana nebola zadarmo. Platili im hlavne prebytkom zo svojej poľnohospodárskej produkcie. Teda, až po jeho predaji.

Popritom predávali aj doma vyrobené zlaté a strieborné ozdoby pre ženy. Keď sa im podarilo pod hladinou nájsť perlorodky, tak perly použili na výrobu náhrdelníkov. Bol to veľmi žiadaný tovar.

Plavba bola príjemná, počas celej cesty im vial priaznivý vietor a po pár týždňoch doplávali do prístavu. Po zakotvení si vybavili formality a začali sa venovať obchodu. Správa o ich príchode sa totiž rozšírila po meste rýchlosťou blesku a čoskoro začali prichádzať prví obchodníci. Keďže ich tovar bol kvalitný, až sa pretekali vo výhodných ponukách.

Loď sa pomaly vyprázdňovala, ale aj tak na nej do večera ostala ešte dobrá polovica nákladu. To znamenalo, že tu musia prespať. Ani mu to nevadilo. Bol mladý, veď mal len dvadsaťdva rokov, plno energie a chuti do života. Keďže bol často na cestách, doma nemal nikoho, kto by ho čakal, samozrejme, okrem rodičov. Ale vedel, že v okolí prístavu je dosť krčiem, a dúfal, že si v niektorej nájde ženu, s ktorou môže stráviť príjemný večer.

Tak aj bolo. Večer rozdelil služby pre stráže a s priateľmi sa vydal za zábavou. Prístavné krčmy poskytovali všetko, čo potreboval k životu jeden námorník. A bolo jedno, či to bol len plavčík, kapitán, majiteľ lode alebo obchodník. Na každého čakal dostatok jedla, pitia a zábavy všetkého druhu. Samozrejme, jediným limitujúcim faktorom bola iba veľkosť jeho mešca s mincami.

Vybrali si najbližšiu prístavnú krčmu. Tu sedeli a v celkom dobrej nálade si popíjali, keď prišli noví hostia. Podľa všetkého to bol bohatý obchodník a prišiel sa sem najesť aj so svojím sprievodom. Tvorili ho pomocníci a zrejme aj akási ochranka. Obchodníci boli pre niektoré skupiny ľudí príliš veľkým pokušením. Bez náležitej ochrany by jeden osamelý obchodník veľmi rýchle prišiel o majetok, možno aj o život. Takže ochranka v sprievode bola typická. Avšak, teraz tu bolo niečo, čo typické nebolo.

Keď sa celá skupina posadila okolo stola a sňala si kapucne, tak spod jednej vykĺzli nádherné čierne vlasy, končiace kdesi hlboko za jej chrbtom. Ženský sprievod na takomto mieste určite typický nebol a preto aj vzbudil náležitú pozornosť. Krčma stíchla a všetci prítomní, vrátane hudobníkov, sa len pozerali na tento nezvyčajný zjav. Žena sa však len porozhliadla a tvár si hneď zakryla. A v tomto okamihu začali jeho problémy.

Počas toho prezerania svojho okolia sa ich pohľady stretli. Ešte nikdy nevidel také nádherné oči a on do nich fascinovane pozeral. Iba na jediný okamih, lebo hneď potom si hlavu zahalila kapucňou.

„Videli ste tú nádheru?“ zašepkal priateľom. „To bol pohľad! Až mi srdce poskočilo. Toto by bola žena pre mňa.“

Ale jeho kamaráti ho odhovárali. „Pochop, že to nie je žena pre teba! Darmo má modré oči. Áno, je naozaj krásna. Ale krásna cudzinka! Ako ju chceš priniesť domov? A pozri si jej sprievod. Otec je bohatý obchodník. Ani sa s tebou nebude baviť.“

Aj keď sa mu to celkom nepáčilo, dal im za pravdu. Napriek tomu sa po nej ešte niekoľkokrát pozrel. Popritom ďalej pokračovali v zábave, ale on, celkom prekvapivo, odmietol návrhy dievčat, ktoré tu ponúkali potešenie a radšej sa vrátil späť na loď. V kajute si hneď ľahol a zaspal. Avšak, spomienka na pohľad do očarujúcich očí neznámej krásky ho neopúšťala a vyvolávala zaujímavé predstavy. Dokonca sa mu o nej aj snívalo a on sa uprostred noci prebudil s tým, že ju v spánku hladkal.

Prebudil ho až ruch na palube. Slnko sa na svet usmievalo hodne zvysoka, keď sa, ešte stále ako omámený, neiste vypotácal na palubu. Na šťastie, priatelia ho nechali spať a predávali tovar aj za neho.

Hlavou mu zase preletela spomienka na tie krásne oči, ale zahnal ju. Radšej sa išiel venovať ďalšiemu obchodníkovi. Prekvapene v ňom spoznal včerajšieho obchodníka z krčmy. Bol k nemu otočený chrbtom a so svojim sprievodom si prezeral vystavené šperky. Ani nevedel ako, ale odrazu stála pred ním. Na okamih sa mu zase pozrela do očí a hneď sklopila pohľad. Jemu sa však až zatočila hlava.

„Kúpiš mi tento prekrásny náhrdelník,“ opýtala sa svojho sprievodcu, z ktorého sa napokon vykľul jej otec.

Mala takú farbu hlasu, že sa mu až zahmlievalo pred očami a jej slová rezonovali v každom kútiku, v každej dutine jeho tela, pričom vyvolávali tie isté predstavy, ktoré sa mu snívali aj v noci.

„Máte tu niečo, čo by skrášlilo moju dcéru?“ akoby z diaľky počul hlas jej otca. Konečne sa trochu pozbieral.

„Obávam sa, že aj ten najkrajší drahokam vyzerá ako obyčajný kameň v porovnaní s krásou vašej dcéry,“ povedal. Ani netušil, že jeho ústa dokážu vypustiť takúto vetu.

Videl, že sa naklonila k otcovia a niečo mu zašepkala.

„Moja dcéra hovorí, že sa jej páči váš kompliment a ďakuje zaň. Ale rada by nosila tento perlový náhrdelník.“

Tak mu ho podal. Súhlasil aj s trochu nižšou cenou. Obchodník mu ju vyplatil, poďakoval sa a boli preč. Ostala po nich len vôňa jej parfumu. Bola rovnako omamná, ako pohľad do jej očí. Ešte chvíľu ju zhlboka vdychoval, nevediac, či sa mu to zase len neprisnilo.

Ale čas sa im tu krátil. Všetko bolo predané, z utŕžených peňazí vyplatili svojich ochrancov, nakúpili hodváb aj ďalšie látky na šitie oblečenia. To boli asi jediné, čo si na Padore nevedeli vyrobiť. Nemali totiž toľko miesta, aby mohli dopestovať základné komponenty. Až nastal čas vyplávať. Loď bola síce plná, ale pomerne ľahká, preto aj plavba bola celkom príjemná.

Návratu sa netešil. Stále mal pred očami ten krásny až uhrančivý pohľad. Rodičia videli, že sa na ňom niečo zmenilo, ale nevedeli, čo s ním. Takého ho ešte nikdy nezažili. Nakoniec sa rodičom pochválil sám. Vyrozprával im, že uvidel prenádhernú ženu, ktorá mu vzala spánok a jej patria všetky jeho myšlienky. Okrem toho si popustil uzdu svojej fantázie a povedal im, že v nej vidí svoju budúcu ženu. Ale splnili sa obavy jeho priateľov.

„Synček, čo ti to napadlo,“ lamentovali jeho mamy. „Dobre vieš, že cudzinka k nám nesmie. Nikto sa nesmie dozvedieť, kde je náš ostrov. No otec, povedz mu aj ty niečo!“

„Synak, ja ti nebudem hovoriť, čo máš robiť. Ale nemáš tu dosť voľných dievčat? Jedna krajšia ako druhá. Stačí si len vybrať.“

„Ja viem, otec. Ale keby si ju videl, možno by si aj ty hovoril ináč.“

„Synak. Dobre vieš, že to nie je možné, ja nikam nepôjdem a ona sem nesmie. Toto je beznádejné.“

„Mne je to jedno. Ja inú ženu nechcem.“

„Synček, a ako sa volá?“ opýtala sa jedna z mám.

„To ešte neviem.“

„Ty ani nevieš, ako sa volá a už s ňou plánuješ život?“

„No a čo. Neviem, ale dozviem sa.“

„Ako myslíš! Ale nezabudni, že máme svoje tradície. Uvedom si, že niekoľko dievčat príde o šancu na normálny život vo svojej rodine.“

„Mamy. Ja viem a trápi ma to.“

Avšak, aj keď ho to trápilo, aj tak vytrvalo odmietal všetky ponuky vydajachtivých dievčat. Nevedel sa dočkať, kedy zase vypláva na more. Čo sa aj po nekonečných týždňoch čakania stalo.

Keď konečne dorazili do prístavu, dúfal, že zase uvidí krásnu neznámu. Ale jeho očakávania sa nesplnili. Darmo čakal v tej prístavnej krčme, dokonca prešiel aj ostatné, nenašiel ju. Nevedel, kde býva, ani ako sa volá. Keď sa pýtal hostinského, on si nepamätal. Hotové nešťastie. Na druhý deň dopredali celý náklad. Nastal čas odchodu. On do poslednej chvíle čakal, že sa ešte ukáže. Ale neprišla, a ním prešiel záchvat zúfalstva. No nič sa nedalo robiť, museli sa vrátiť domov.

„Tak už nám povieš meno tvojej budúcej ženy?“ opýtali sa mamy.

A on im musel so slzami na krajíčku vysvetľovať, že ju ani len nestretol a zároveň si priznal, že asi iba podľahol svojim príliš bujným predstavám. Nakoniec sa zmieril s tým, že si založí rodinu s niektorým z tunajších dievčat. Ony boli naozaj pekné a dobré. Jedna sa mu aj páčila. Len si nechcel priznať, že sa trochu podobá na ňu.

Prešlo niekoľko týždňov a on musel zase na cestu. Prebiehala, ako obvykle. Ako obvykle, zase prišli obchodníci, zase všetko vykúpili. Zase sa na večer vychystali na zábavu do prístavnej krčmy. A zase prišiel ten obchodník, otec krásky, ktorá mu domotala hlavu, napriek tomu, že ju videl len niekoľko okamihov. A zase ho hneď ráno navštívil.

„Prepáčte, ak vás vyrušujem. Ale moja rodina by sa cítila poctená, keby ste nás navštívil. Tu je popis miesta, kde momentálne bývame.“

„Čože? Neveriacky sa opýtal.“

„Bol by som rád, keby ste naše pozvanie neodmietol. My si s ňou už nevieme rady.“

„Čože?“ ešte stále nepochopil, čo mu obchodník hovorí.

„Ale ak vás to obťažuje, alebo už máte záväzky, tak nemusíte.“

„Čože? S kým si neviete rady?“ konečne sa zmohol na nejakú vetu.

„S kým? No predsa s Jalenou, našou dcérou.“

10. Zem

Konečne nadišiel deň odchodu. Špeciálny vojenský autobus ich odviezol na kozmodróm. Ten už ani nepôsobil takým prázdnym a opusteným dojmom, hlavne preto, že strede tej betónovej plochy stála obrovská kozmická loď. Pred ňou postávali malé skupinky ľudí a ďalšie prichádzali. Vláda totiž nedávno oznámila, že Karutis sa stal členom Federácie, aj keď zatiaľ s obmedzenými právami, a že sa chystá veľká expedícia na pomoc Federácii, ktorá im potom pomôže s ich klímou a vyrieši problémy so zásobovaním potravinami. A členovia expedície budú po návrate hrdinovia.

Zástupy karutisanov sa prišli pozrieť na štart kozmickej lode. Pre nich to nebol každodenný pohľad. Samozrejme, z času na čas sa tu zastavila nejaká menšia obchodná loď. Ale táto bola naozaj veľká, najväčšia, veď sa do nej musela zmestiť výbava, potraviny, voda a dopravné prostriedky pre stočlennú expedíciu na dlhé obdobie.

Po hodine sa tu už zhromaždil dosť veľký dav. Obidvaja priatelia stáli pri lodi a prezerali si ľudí, čo sa s nimi prišli rozlúčiť. V dave uvideli aj svojho učiteľa zo školy. Práve toho najprísnejšieho, až sa na neho občas hnevali. Tomovi pri každej príležitosti povedal, že je taký hlúpy, že sa nikdy nikam nedostane.

Dokonca sa tu objavil aj televízny štáb a všetko sa vysielalo v priamom prenose. Niektorí rodičia si utierali uslzené oči. Báli sa o svoje deti. Veď, oni sami ešte nikdy neopustili Karutis. Báli sa, aj keď vedeli, že Federácia je ich prapôvodným domovom, od ktorého sa ešte v ďalekej minulosti dobrovoľne odtrhli.

Do štartu chýbala už len minúta. Tim a Tom naposledy objali svojich rodičov a pobrali sa k vstupným dverám. Keď sa v nich otočili, Tom dave uvidel nejaké mávajúce dievča. Bola to Laura. Aj ona sa s ním prišla rozlúčiť.

„Tom, budem na teba čakať,“ stihla zakričať tesne predtým, ako sa zavreli dvere.

„Tim, počul si ju?“ zvolal Tom. „Laura na mňa bude čakať. Idem von!“

„Čo blázniš, veď sme už vo vzduchu.“

Naozaj. Tom si v tom prekvapení ani neuvedomil, že loď už stihla odštartovať. Na ďalšie úvahy už nebol čas, lebo ich nejaký hlas cez lodný komunikačný systém vyzval k nástupu k úvodnej porade. Tá mala byť v nákladovom priestore, tak sa tam vybrali.

Nákladový priestor bola obrovská miestnosť, slúžiaca zrejme ako sklad na spracované a zmrazené mäso. Aj keď tu bolo celkom čisto, do nosa im udrel akýsi neurčitý zápach. Stálo tu už zhruba sto ľudí, všetci pomerne mladí chlapci, evidentne tak, ako Tim a Tom, ešte slobodní. Stálo tu však aj niekoľko starších a medzi nimi aj človek, ktorý ich prijímal. Ten bol aj najstarší, súdiac podľa šedivých vlasov. Tentokrát mal na sebe vojenskú uniformu. Postavil sa pred nich, aby ich privítal.

„Priatelia. Vítam vás. Chcem, aby ste vedeli, že budeme mať veľa práce a náročnú úlohu, ale po jej splnení nás čaká bohatá odmena a sláva. Ešte stále neviete cieľ našej cesty a myslím, že nadišiel čas, aby som vám ho oznámil.

Zhruba na päť mesiacov cesty odtiaľto sa nachádza jedna osamelá sústava. Od ostatných sa líši tým, že je na nej život, okrem iného aj vo forme, podobnej našej. Žijú tam nejaké ľuďom podobné tvory. Ale nás nezaujímajú a my sa im budeme čo najviac vyhýbať.

Prieskumom z obežnej dráhy sme zistili, že sa na tejto planéte nachádza zlato. Je ho veľa, veľmi veľa a takmer voľne na povrchu. Teda, väčšinou v korytách riek všetkých veľkostí. A my to zlato len musíme pozbierať. To je teda naša úloha a kvôli nej cestujeme na tú planétu.

Pre tých, čo nevedia, zlato potrebujeme pri výrobe kozmických lodí, teda aj tých, ktoré raz budú zásobovať Karutis. Čím viac ho získame, tým viac lodí vieme postaviť a tým ľahšie a hlavne častejšie budeme zásobovať naše planéty. Je to jednoduchá matematika.“

Chlapík sa na chvíľu odmlčal, ale potom pokračoval.

„Aby sme nestrácali čas, už teraz vás rozdelíme do skupín tak, aby mala každá zastúpenie vo všetkých profesiách. Náš výsadkový čln smie zobrať len desať ľudí s výbavou, vrátane pilota. Takže každá skupina bude deväťčlenná. Bude mať veliteľa, kuchára a aj jedného ochrankára so zbraňou. Človek nikdy nevie a nechceme, aby sa vám tam niečo stalo. Ostatní budú hľadať, prípadne ryžovať zlato. Ako sa to robí, to vás zatiaľ naučíme. Cesta potrvá asi päť mesiacov, lebo tam nemáme stanicu. Takže máte dosť času sa všetko naučiť. Zvyšok vám povieme neskôr. Vás už čakajú kajuty, označené vaším menom.

A ešte niečo. Hneď teraz vám rozdáme platobné karty, spojené s vaším novým bankovým účtom, na ktorý vám budeme raz za čas posielať peniaze. Aby ste sa nenudili, máme pre vás pripravenú spoločenskú miestnosť aj bar. Takže vám želám príjemnú cestu.“

Po tomto sa všetci rozišli do svojich kajút. Samozrejme, ani takáto veľká loď nemá sto kabín, takže v každej museli bývať viacerí. Zároveň to znamenalo, že je tu miesto len na prespanie a cestu musia prežiť vonku.

Avšak na zábavu by aj tak nebolo veľa času. Na lodi bol zavedený takmer vojenský režim. Deň začínal rozcvičkou, pre zlepšenie fyzickej kondície, potom ranná hygiena, spoločné raňajky a po nich výcvik. Vojaci z armády, určení na ochranu, precvičovali používanie zbraní, ostatní podľa potreby dostávali kurzy z geológie, aby vedeli rozoznať prítomnosť zlata. A hlavne sa museli naučiť, ako ho získať. Vo Federácii majú technológiu ťažby zlata dokonale zvládnutú. Našli by aj posledné zrnko.

Ostatné profesie si svoju prácu poznali z domu, vojenskí kuchári boli skutoční kuchári. Velitelia aj ochrankári sa takisto museli naučiť ryžovať. Od ostatných sa líšili len tým, že mali pri sebe strelnú zbraň. Avšak bežne nebudú mať pri sebe ostré náboje, len omračujúce. Aj ostatní dostanú zbraň, kontaktnú, ktorá spôsobí elektrický šok. Keďže od správneho použitia tejto zbrane môže závisieť ich život, všetci dostanú špeciálny kurz na ich použitie.

Výcvik končil o piatej poobede a potom už mali voľno. Mohli sa venovať štúdiu, na lodi bola digitálna knižnica, alebo sa len baviť v spoločenskej miestnosti. A tak, po niekoľkých mesiacoch všetci vedeli o každom všetko. Až im jedného dňa veliteľ oznámil, že sú pri cieli. Tento typ kozmickej lode nemal okná a museli sa uspokojiť len s pohľadom na planétu, zobrazenú na veľkoplošnej obrazovke.

Prvé, čo si trochu sklamane všimli, boli polárne čiapky, podobné tým na Karutise. Evidentne sa však roztápali, z ľadovcov vychádzali mohutné prúdy vody a vytvárali široké korytá riek. Z rázu krajiny bolo vidieť, že pôvodný ľadovec siahal oveľa bližšie k rovníku. Zároveň sa trochu aj potešili, lebo keď sa roztápa ľadovec tu, iste sa raz roztopí aj u nich doma. Okrem toho si všimli niekoľko veľkých kontinentov. Ale to už začala inštruktáž.

„Priatelia, tak sme tu a musíme začať s prácami. Prvá skupina sa za hodinu bude hlásiť v hangári s plnou výbavou. Druhá hneď po nej. Keď na niečo zabudnete, máte smolu. Kým roznosíme na svoje miesta všetkých desať skupín, to nejaký čas potrvá. Dovtedy musíte vydržať.

Nemôžeme preskúmať celú planétu, na to nás je príliš málo. Preto budú všetky skupiny rozmiestnené v okolí rovníka, najviac tritisíc kilometrov na každú stranu. My budeme lietať na obežnej dráhe nad rovníkom, po jeho obvode, čo znamená, že každých zhruba deväťdesiat minút sa vždy vrátime na to isté miesto a môžete nám zavolať. Pred odchodom si ešte skontrolujte vysielačky. Každý z vás bude mať jednu. Ale používajte ju naozaj len v nevyhnutných prípadoch. Nie, že si cez ňu budete rozprávať vtipy.

Vaši velitelia majú presnú inštruktáž a vedia, čo majú kedy robiť. Raz za čas prídeme vyzdvihnúť zlato, čo ste nazbierali. Samozrejme, nikto vás nenaháňa, hlavná je vaša bezpečnosť, ale myslite na to, že čím skôr sa nám podarí naplniť zásobníky, tým skôr sa vrátime domov.

Ešte raz vám pripomínam, že sa musíte vyhýbať všetkým kontaktom s domácimi. A teraz sa už prvá a druhá skupina choďte pripraviť.“

Takto začal samotný výsadok jednotlivých skupín. Na niektorom kontinente boli dve, na najväčšom dokonca aj tri skupiny. Tim a Tom sa dostali so svojou skupinou na ten najväčší kontinent. Založili si tábor na kopčeku pri akejsi rieke s krištáľovo čistou, ale ľadovou vodou. Silný prúd v nej nedovoľoval žiadne práce, ale prítoky boli už prístupnejšie.

Naozaj sa v nich nachádzalo zlato. Bolo ho toľko, že ani nemuseli ryžovať, stačilo zbierať. Výsadkový čln bez prestávky poletoval medzi jednotlivými skupinami a odvážal drahocenný náklad na loď.

Zo začiatku sa báli, že to bude namáhavá práca. Nakoniec sa to viac podobalo na výlet. Každý tábor mal zriadenú vojenskú stanovú kuchyňu s jedálňou, dokonca aj bývali vo vojenských stanoch. Strava bola kvalitná a na karutisanské pomery jej bolo dosť. Raňajky sa podávali v jedálni. Obed bol v termoskách, aby sa nemuseli vracať a nestrácali čas cestou. Večera bola takisto v jedálni.

Domorodcov ešte nevideli a na ochranu pred nebezpečnými tvormi používali nejaké plašiče. Zrejme fungovali, lebo doteraz nezazreli žiadne zviera. Ešte aj vtáky si rozmysleli, či to budú počúvať a radšej odleteli do bezpečnej vzdialenosti.

Tim a Tom sa brodili v plytkom potoku. Mali na sebe vodotesné oblečenie, ktoré im umožňovalo ostať v suchu a teple aj značnej hĺbke. Voda tu bola totiž studená. V ruke mali tyč a na jej konci snímač kovov. Toto bola najlepšia technika hľadania zlata. Iné kovy sa v potokoch beztak nenachádzali. Každú chvíľu si museli ponoriť ruky pod hladinu, aby vylovili hrudku zlata, ktoré si ukladali do vaku na chrbte. Keď bol plný, jeho obsah vysypali do zásobníka na ich dopravnom prostriedku. Tým bolo malé vznášadlo, fungujúce na princípe vháňania vzduchu pod dno, do priestoru, vytvoreného z nejakého pružného materiálu. Samotný pohon zabezpečovala tlačná vrtuľa. Jeho najväčšou výhodou bolo, že dokázalo bez problémov prekonávať vodné a bahnité prekážky.

„Myslím, že to bol výborný nápad, táto expedícia,“ pochvaľoval si Tom. „Tu sa narobím menej, ako doma.“

„Ja síce viac, ale nevadí. Len by sme si mali trochu oddýchnuť.“

Keďže príroda a neznámy svet naokolo bol plný neznámych živočíchov, nemohli si len tak ľahnúť do trávy. Na ochranu mali pripravenú špeciálnu deku a systém elektrických zábran. Tvoria ho teleskopické tyče, ktoré len zapichnú do zeme. Medzi nimi sa po spustení vytvorí akási neviditeľná stena, ktorá neželanému návštevníkovi uštedrí poriadny elektrický šok.

Na túto deku si priatelia ľahli a zamyslene načúvali zurčaniu potoka a šumu vetríka v korunách stromov.

„Ktovie, čo robí teraz Laura,“ vzdychol si Tom. „Tim, čo si myslíš, prečo odrazu zmenila názor?“

„To neviem. Možno preto, že nás televízia označila za hrdinov. Ktovie.“

„Vieš, tak dobre ako tu, som sa ešte nikdy necítil, ale už sa teším domov. A na ňu. Veď na mňa čaká.“

„Na mňa čakajú akurát tak rodičia. A tí mi neujdú. Ja sa domov neponáhľam.“

„Mal by si si aj ty už nejakú nájsť.“

„A potom, že kto tu mudruje! Dobre vieš, že sa mi nedarí. Síce mi hovoria, že som dobrý a kamarátsky a bla bla bla, ale tým to aj končí. Môžem sa aj roztrhnúť, ženské ma aj tak nechcú. Pomaly sa zmierujem s tým, že bude zo mňa starý mládenec.“

„Ešte si nestretol tú pravú. Len potom uvidíš,“ utešoval ho Tom.

„Dúfam, že máš pravdu. Ale poďme už niečo robiť.“

Priatelia sa teda dali do práce a pokračovali v brodení a pátraní po zlate. Keď sa začalo zvečerievať, naložili si veci do vznášadla a vrátili do tábora, kde na nich čakala večera. Po nej sa išli posadiť do baru pod stanovým prístreškom.

Samotný tábor bol postavený na kopci, aby ich neprekvapila náhla povodeň po nečakanej búrke. Z toho baru bol krásny výhľad na okolie. Z jednej strany bol prales, z ktorého sa ozývala zmes rôznych zvukov a škrekov. Zneli až strašidelne, pričom ani netušili, čo ich vydáva. Keď sa zotmelo, pohľad na tú čiernu neprehľadnú divočinu bol celkom desivý. Upokojovali ich len svietiace kontrolky na stĺpoch elektrického plota, oddeľujúceho ich od okolitého sveta.

Kúsok od nich bol sútok akejsi rieky a potoka, z ktorého zbierali zlato. Potok bol rozdelený na úseky a každá dvojica mala jeden. Takto si navzájom nezavadzali. Keď úseky vyťažili, čo bolo zhruba raz za dva týždne, všetci sa posunuli ďalej. A kvôli tomu boli obidvaja priatelia celkom ďaleko od tábora. Nevadilo im to, skôr naopak. Tým, že boli najďalej, nikto okolo nich nechodil a mali aspoň nejaký pocit slobody. Ten však väčšinou končil pri pohľade do zásobníka zlata. Keď ho bolo málo, radšej sa viac ponáhľali.

Jedného dňa, počas brodenia sa potokom, ich vystrašilo nejaké silné šplechnutie. Po chvíli ďalšie. Zvuk prichádzal spoza stromov za miestom, kde sa potok už ohýbal. Obidvaja spozorneli a skontrolovali si zbrane.

„Čo to bolo?“ šeptom sa opýtal Tim.

„Ani predstavu nemám, možno nejaké zviera.“

„To muselo byť poriadne veľké zviera, keď to tak šplechlo.“

„Poďme sa tam pozrieť, veď, kým nevieme, čo to bolo, aj tak nemôžeme pokračovať,“ navrhol Tom.

Obidvaja so zatajeným dychom zamierili k stromom. Timovi sa zdalo, že počuje nejaké hlasy a smiech.

„Čože? Počul si? Dievčatá! To boli nejaké dievčatá.“

„Tim, nájdi si už nejakú ženskú, lebo ti to ide na mozog. Kde by sa tu vzali dievčatá?“

Tim sa zarazil. Možno sa mu to naozaj len zdalo. Aj by tomu uveril, keby sa zas neozval ten istý smiech. Tentokrát ho už počul aj Tom.

„Čo teraz?“ opýtal sa.

„Neviem. Podľa hlasu sú to dievčatá, lenže aké?“ nahlas uvažoval Tim. „Keďže s nami žiadne neprišli, môžu to byť jedine domorodé.“

„Tak to ti pekne ďakujem za vysvetlenie. Mne by to určite nenapadlo.“

Medzitým rozhrnuli kríky na brehu.

„Skoro si mal pravdu,“ zasmial sa Tom. „Len, na takéto zvieratá by som sa pozeral od rána do večera.“

Naskytol sa im neuveriteľný pohľad. V potoku, v tej ľadovej vode, sa kúpali dve dievčatá. A chlapci nevedeli, na čo sa majú skôr pozerať. Na ich dlhé čierne vlasy, alebo na ich nahé telá. Dievčatá sa navzájom natierali mydlom.

„Domorodci – a majú mydlo?“

„Tom, možno si ani neuvedomuješ, že máme problém. My sa predsa musíme vyhýbať kontaktu s domorodcami.“

„To je pravda, ale nie my ich kontaktujeme, ale oni nás. Teda, ešte nie, ale určite začnú.“

„Myslím, že by sme to mali ohlásiť.“

„Počkaj,“ zvolal Tom. „Nie som si istý, či sú to naozaj domorodci. Pozri sa na tú deku!“

A naozaj! Na deke boli pohodené moderné pracovné šaty, kombinézy, so zipsom, prackami a vačkami.

„No teda! Pochybujem, že by domorodci takéto niečo dokázali vyrobiť. Ale nerušme ich! Poďme preč!“

„Tim. Tebe zase preskočilo! Ani sa nedivím, že si nevieš nájsť ženskú. Nemôžeš byť stále ten slušný. Pozri sa na tú krásu!“

Tim ho teda poslúchol. Veď, ešte nevidel nahú ženu naživo. Medzitým obidve dievčatá vyšli z vody a vykročili smerom k svojím šatám. Prvé, čo mu napadlo, že by sa mali pred nimi rýchle schovať, avšak jeho telo zrazu vypovedalo poslušnosť a on tam ostal s červenou tvárou stáť. Videl, že už spozorovali svojich nečakaných divákov a zastavili sa. Niečo si medzi sebou zašepkali a pokračovali k šatám, a teda aj k nim.

Za chvíľu pred nimi stáli dve prekrásne čiernovlasé dievčatá. Ešte stále boli nahé a mokré, pričom voda na ich pokožke sa zlievala do kvapiek, ktoré pomaly skĺzali nadol. Tim sa ani neodvážil pozrieť, kde skončili. Aj dievčatá boli prekvapené, aspoň tak, ako priatelia. Zvedavo ich dookola obišli, prezreli si ich vlasy a dokonca sa im pozreli aj do očí. Pri pohľade na ich oblečenie sa zasmiali.

Chlapci na tom boli podobne. Ešte nikdy nevideli človeka, ktorý by nemal žlté vlasy a zelené oči. Oči týchto dvoch krások boli modré. Keď sa na seba vynadívali, jedno z dievčat zdvihlo ruku na pozdrav a niečo povedalo. Samozrejme, mohli si len domýšľať, že to bol pozdrav. Aj oni sa podobne pozdravili.

Dievčatá si z tašiek vybrali uteráky a podali ich chlapcom.

„Čo teraz?“

„Asi chcú, aby sme ich poutierali.“

„Čože?“ zvolal Tim.

„Počul si. A netvár sa tak blbo!“

Tom pohotovo pristúpil k bližšej a začal ju utierať. Tim ho s trasúcimi rukami nasledoval. Dievča si nastavovalo svoje telo tak, aby jej mohol dosiahnuť a poutierať každú časť. Keď pod uterákom zacítil jej prsia, až ho zaliala horúčava. Radšej prestal, avšak dievča na neho prekvapene pozrelo a gestom vyzvalo, aby pokračoval. Skončil až pri jej chodidlách. Celé to bolo príliš neuveriteľné a Tim si pomyslel, že sa mu to možno len sníva. Ani mu nebolo divné, že krásky vôbec neriešili svoju nahotu, ako keby to bola úplne samozrejmá vec.

Keď sa dievčatá obliekli, posadili sa na ich deku. A tak začal rozhovor, ktorý sa skladal väčšinou z ukazovania vecí a činností, za výdatnej pomoci rúk a mimiky. Nakoniec došla reč aj na miesto, odkiaľ pochádzajú. Tim nakreslil do piesku tvar Galaxie a rameno, kde sa nachádza Federácia a Karutis. Dievčatá v tej jeho Galaxii vyznačili iné rameno, paralelné k ich ramenu. Až teraz pochopil.

„Tom, vieš odkiaľ sú?“

„Nie.“

„Ony sú z Impéria.“

Tim to slovo aj vyslovil a dievčatá ho spoznali. Súhlasne prikývli.

„My – Federácia,“ povedal a videl, že pochopili jeho slová.

„Tom, čo teraz? Nemali by sme to ohlásiť?“

„Čože? Ohlásiť? A prečo? Tu nie sme doma a oni majú také isté právo byť tu, ako my.“

„A čo, keby nám chceli ublížiť? Veď Impérium je náš nepriateľ.“

„Tebe zase šibe? Spamätaj sa! Prečo by nám ubližovali. Veď sú to dievčatá, len majú modré oči a trochu dlhšie čierne vlasy. No a čo! Ostatné majú také isté, ako naše dievčatá. Veď si videl. Myslím, že sa chcú len zabaviť. Ja to hneď aj vyskúšam.“

Tom štuchol do jedného dievčaťa a zvolal: „Chyť ma,“ a rozbehol sa medzi stromy.

Tim neveriacky pozeral, že dievča sa za ním skutočne rozbehlo, pričom sa veselo zasmialo. Pozrel sa na druhé dievča a zalial ho pot. Aj ono sa usmialo a čakalo, čo urobí. Keďže neurobil nič, pre zmenu do neho štuchla ona a rozbehlo sa ku stromom. A on za ňou. Ani nechcel veriť, že sa mu takéto niečo stalo. Ako sa tak naháňali, uvedomil si, že jej dotyky boli asi o sekundu dlhšie, ako by mali byť, zároveň boli čoraz častejšie. Boli mu príjemné a on zažíval úplne nové a neznáme pocity.

Avšak, deň sa neúprosne krátil a mali nazbieranú len polovicu toho, čo inokedy. Museli sa rozlúčiť. Dievčatá sa takisto ustarostene pozerali po Slnku. Pohotový a skúsenejší Tom nechcel nechať nič na náhodu a tak požiadal ich, aby prišli aj zajtra. Lenže nevedeli pochopiť, čo im chce povedať. V zúfalstve napísal do piesku slovo „zajtra“. Na ich prekvapenie to dievčatá po ňom zopakovali a tiež napísali to isté. A čo napísali, to aj vyslovili. Ale slovám už neporozumeli.

„Tom, oni majú také isté písmo ako my, len inú výslovnosť.“

„Čo vymýšľaš, to si len odo mňa odpísali, čo už videli!“

„Dobre, ja to vyskúšam,“ a napísal otázku „Kedy prídete?“.

Odpoveď bola „Zajtra.“.

„Tim, veď napísali to isté slovo ešte raz,“ nedal sa Tom.

„Dobre, napíšem niečo iné,“ povedal Tim a napísal. „Si veľmi pekná a páčiš sa mi.“ Sám nevedel, kde na to nabral odvahu.

„Aj ty sa mi páčiš,“ znela v piesku napísaná odpoveď. Nebolo to úplne gramaticky správne, ale pochopil.

„Mal si pravdu,“ zašepkal Tom. „Opýtaj sa ich, čo tu robia.“

Po chvíli zistili, že sa tešili tak trochu predčasne, lebo neporozumeli všetkému, čo napísali, ale pochopili, že dievčatá sem prišli so skupinou z Impéria, aby naučili domorodcov poľnohospodárstvu. Považujú ich za ľudí a tak im chcú pomôcť. Priatelia ešte nevideli domorodca, tak nevedeli, nakoľko je to pravda.

Nakoniec sa dozvedeli aj ich mená. Tá, ktorá naháňala Toma, sa volala Tania a druhá bola Mira. A keď sa aj oni predstavili svojimi menami, úplne spontánne sa pobozkali. Timovi sa až zatočila hlava. Ešte nikdy mu žiadne dievča nedalo bozk priamo na ústa a nevedel, čo má teraz robiť. Mira to hneď pochopila a povzbudivo sa usmiala.

Čas však natoľko pokročil, že sa dievčatá nakoniec museli rozlúčiť. Bolo divné, že nechceli, aby ich chlapci odprevadili. A oni po nečakanej, ale príjemnej prestávke mohli pokračovať v práci.

Tim bol z toho, čo práve zažil, trochu vykoľajený. Ani sa nevedel sústrediť na prácu. Veď, mal už takmer devätnásť rokov a ešte sa nikdy žiadneho dievčaťa ani nedotkol, a nie to, že by nejaké videl nahé, alebo hoci len pobozkal. Ale aj Tom bol plný dojmov. Na druhej strane, boli to ešte mladí chlapci. A v ich snoch, predstavách a v poradí dôležitosti sú predsa dievčatá so svojimi tajomstvami stále na prvom mieste.

Samozrejme, aj na Karutise boli pekné dievčatá. Len, tie by si nikdy nedovolili verejne ukazovať svoje nahé telá. Čím sa však potvrdila stará múdrosť, ktorá hovorí, že „Iný kraj, iný mrav“.

„Priznám sa, že ma Tania zaujala,“ povedal Tom, pričom sa snažil zaujať ležérny postoj.

„Čože? To je všetko? Že zaujala?“ zvolal Tim. „Veď ja som z Miry hotový. Nikdy som také krásne dievča nevidel.“

„Ty si ešte poriadne nevidel žiadne dievča, ale máš pravdu.“

„Bavíš sa na mne? Aj tak neviem, čo ďalej,“ vzdychol si Tim.

„Tim, čo zase riešiš! Čo by bolo? Veď uvidíme. Bude ako bude. Sú to dve krásne dievčatá a my buďme radi, že sme sa s nimi stretli. Nie každý má také šťastie. A aj tak – od nich záleží, čo bude ďalej.“

„Čo by mohlo byť ďalej?“

„Tim, neštvi ma! Hádam si nemyslíš, že tieto dve krásky sa sem prišli hrať na naháňačku.“

„No dobre. Ale nemali by sme to predsa len ohlásiť?“

„A načo! Našou povinnosťou je zbierať zlato, čo aj robíme. My sa len nesmieme stýkať s domorodcami. Stýkame sa? – Nie. Tak vidíš.“

„No neviem, hádam máš pravdu.“

V podstate, Tim svojimi otázkami len zaháňal neistotu. Nečakane sa ocitol v situácii, o ktorej síce sníval, len neveril, že sa mu niekedy aj stane. A už vôbec neveril, že sa mu stane práve na tomto mieste. Z Miry bol naozaj očarený, len ešte nemal skúsenosti a tak trochu sa bál. Trápilo ho aj to, že sa nikomu nepriznali, čo zažili. Ale aj tak sa nevedel dočkať ďalšieho dňa, kedy by sa mali zase stretnúť.

Samozrejme, aj na druhý deň sa stretli, akurát s tým rozdielom, že dievčatá ich čakali už oblečené. Ale to vôbec nepokazilo dobrú zábavu. Hlavne, keď zistili, že síce nerozumejú hovorenej reči, avšak slovám, napísaným do piesku už áno. Preto si na pieskovom nánose vyčistili kúsok miesta, do ktorého potom písali svoje otázky a odpovede. Tento štýl komunikácie nahradil bežný rozhovor. Samozrejme, stále sa našli slová, ktorých význam ešte nepochopili.

Keďže chlapci aj dievčatá boli zhruba rovnako starí, veď sotva prekročili prah dospelosti, pričom hlboko vo svojom vnútri to boli ešte stále deti, ktoré sa zaujímali predovšetkým o spôsoby zábavy.

Priatelia zistili, že ich kultúry sú rozdielne. Napríklad, ten nezvyčajný pohľad na nahé kúpajúce sa dievčatá bol nezvyčajný len pre nich. Pre ne to je bežné a naopak, dievčatá sa divili, prečo sa Tim a Tom nevyzliekli, keď videli, že ony sú nahé. V Impériu sa také správanie považuje za netaktnosť, lebo najväčším priestupkom v ich svete je klamstvo v každej možnej forme. A podľa toho pravidla je zahaľovanie tela a teda prípadné zamaskovanie nejakých drobných nedostatkov klamstvom. Samozrejme, toto bol len jeden dôvod. Ďalší bol ten, že pri spoločnom kúpaní si mladí vyberali budúcich partnerov. Tento zvyk mal pomerne prísne pravidlá, ale fungoval.

Avšak, napriek všeobecne tolerovanej nahote je tu cesta k intímnemu zblíženiu veľmi dlhá, na rozdiel od Federácie, kde sa síce mladí nekúpu nahí, ale v posteli skončia celkom rýchle, so všetkými dôsledkami. Aj keď ich v tomto veku nejaké štatistiky rozvodovosti nezaujímali, vedeli, že vo Federácii je pomerne vysoká. Dozvedeli sa, že v Impériu takmer žiadna. Dievčatá im vysvetlili, že je to tým, že si budúci partneri o sebe povedia naozaj úplne všetko. Ani len náhodou si nikto nedovolí nič zatajiť, lebo klamstvo u nich nie je tolerované a keď len raz niekto zaklame, tak to sa s ním bude ťahať po celý život.

Ostatné formy zábavy mladých sú asi vo všetkých ľudských kultúrach podobné. Hudba, tanec, spev, občas trochu alkoholu a veľa smiechu.

Čo však bolo pre priateľov divné, že ich priateľky sa nebáli v tomto nebezpečnom svete, pričom nemali so sebou žiadnu zbraň a ani nič podobné. Dokonca nemali vôbec žiadne zbrane ani ostatní členovia ich expedície. Dievčatá to vysvetľovali tým, že u nich doma nie je žiadna forma násilia, ani len slovná a nemajú sa čoho báť.

Ale pre Tima a Toma bolo asi najdivnejšie, keď sa im pochválili, že je tu s nimi aj kráľov syn. O kráľoch počuli len v rozprávkach. Ani netušili, že naozaj existujú.

Avšak, chlapcov najviac zaujímali samotné dievčatá, čo je v ich veku pochopiteľné. Ony boli výnimočné predovšetkým svojimi dlhými čiernymi vlasmi a neskutočnými modrými očami. Pôsobili exoticky. Dodatočne si všimli aj ďalšiu zvláštnosť, to, že boli veľmi empatické. Ako keby bola okolo nich akási aura pokoja a pohody.

Timovi imponovalo, že boli vzdelané a nenašiel tému, v ktorej by nemali obstojný prehľad. Opýtal sa ich, či vedia, prečo sú ich písma podobné. Nevedeli. Teda, vedeli, že sú podobné, ale nevedeli, že prečo. Na rozdiel od Tima, ktorý doteraz vôbec o ničom nevedel. Trochu sa hneval, prečo im to v škole nepovedali, veď voľakedy bolo Impérium priateľské a teda o podobnom písme museli vedieť.

Tom takéto starosti nemal a ani ho netrápili. Skôr ho trápilo, že odkedy spoznal Taniu, čoraz menej myslí na Lauru. A aj keď sa pred kamarátom tváril, že to tak nie je, nedokázal zakryť, že sa každý deň teší na stretnutie s Taniou. Nejaké intelektuálne témy ho veľmi nezaujímali, ale svojou živočíšnou radosťou zo života vedel aj Tima prebudiť z tej jeho neistoty a opatrnosti.

Obidvaja chlapci sa natoľko venovali svojim novým priateľkám, že zabudli, načo sem vôbec prišli. Zlata bolo čoraz menej a dokonca si to všimol aj ich veliteľ v tábore. Všimol si aj to, že sa často vracali na poslednú chvíľu. Mal v pláne, že si ich predvolá, ale už mu na to neostal čas. Celkom nečakane pristál ich výsadkový čln.